Neviditeľný

27

"Ja som ti hovorila,že robím tie najlepšie palacinky."
"Sebavedomie ti teda nechýba."
Už,už som mu šla niečo povedať,keď vchodové dvere buchli a z choby som počula otcovu spršku nadávok.
"Olívia,miliónkrát som ti hovoril aby si si tenisky odkladala a nenechávala ich hocikde."
"Pardon,to budú zrejme moje topánky."
Otec,ktorý si doteraz Ethna absolútne nevšimol,mu behom sekundy venoval celú svoju pozornosť.
"My máme návštevu?"
"Oh,otec,toto je Ethan,blízky kamarát."
"Teší ma,otec tuto mladej dámy."
Ethan sa slušne postavil od stola a podal môjmu otcovi ruku.
"Robila si palacinky?"
"Neboj,nechala som aj tebe."
"Ešteže."

"Tešilo ma pán Reed."
"Mňa tiež Ethan,dúfam,že sa ešte stretneme!"
"To nezáleží na mne."
Kým sa Ethan vykecával s otcom,ja som len v krátkom pásikavom tričku bez mikiny,stála pred dverami a čakala kým sa ich rozhovor skončí.
Preboha,veď ten chlapec sa s mojím otcom rozpráva viac než ja za týždeň.
To nie je fér!
Keď sme sa konečne pohli,Ethan,ktorý šiel hneď vedľa mňa si zapálil cigaretu.
Kým sa Ethan frajersky oprel o auto,ja som zatiaľ pri ňom len tak stála a čakala čo sa asi tak stane.
Aj v tejto tme som si mohla všimnúť, ako dobre vyzerá.
Naozaj.
Vlasy,ktoré sa mu očividne nechce nijak upravovať má všade,no aj tak vyzerá dobre.
Možno lepšie,ako keby ich mal mať nejak upravené.
Na sebe mal ako obvykle čierne rifle,biele tričko a riflovú bundu,ktorá mu nehorázne sekla.
Keď už sme pri tej bunde,nikdy som Ethana bez nej nevidela.
To myslím sakramensky vážne.
Nikdy ale nikdy som ho nevidela bez nej.
"Počúvaš ma?"
"Čože?"
"Čo to dnes s tebou je? Si viac mimo než obvykle."
To mal pravdu.
Dnes som celkom zamyslená.
"Nič,nič. Čo si to hovoril?"
"Tak ešte raz. Ďakujem za palacinky,sú naozaj najlepšie aké som jedol. A nehovorím to preto aby si sa necítila zle."
"Som rada,že chutili. Naučila ma ich robiť mamka,keď ešte s nami bývala."
"A kde je teraz?"
"Býva na konci mesta s novým priateľom. Chcela začat nový život. Bez nás."
"Och prepáč,jaa..."
"To je v poriadku. Som takto šťastná."
Ethan len chápavo prikývol a venoval mi jeden z jeho krásnych úsmevov.
"Inak, v piatok je párty."
"A?"
"No že pôjdeme."
"My?"
"Rozdvojenú osobnosť nemám aby som o sebe musel hovoriť v množnom čísle."
"Ja ale na takéto akcie moc nechodím."
"To mi je jasné,keď som ťa ani na jednej nikdy nevidel."
"Chodíš na všetky tieto piatkové párty plné opitých a ogrcaných tínedžerov?"
"Skoro. Podľa nálady."
"Ak máš chodiť na párty podľa tvojej nálady,nemyslím,že chodíš skoro stále."
"A kto povedal,že sa chodím zadarmo opiť,keď mám dobrú náladu?"
"Nikto."
"Tak vidíš."
Pomaly som zamŕzala,keď Ethan vyslovil to čo som dlho očakávala.
Nieže by som sa ho snažila zbaviť,to nie,no bola mi zima.
Veľká.
"Už idem. Dohodneme sa ešte zajta. Ahoj Olívia."
"Zbohom Ethan."