Neviditeľný

9

"Nemyslím si,že je to dobrý nápad Olívia. Ten chlapec sa mi nezdá. Ani trochu."
Zastavím a pozriem na Chrisa.
"Chris, budem v poriadku. Je to len doučovanie v kaviarni."
"Práve to. Máš ho doučovať tu. V škole"
Jeho hlas má nahnevaný tón a výraz tváre len dosvedčuje,že nie je spokojný s tým čo práve idem urobiť.
Pred budovou školy zostanem stáť a poriadne sa obzriem.
V úplnom rohu parkoviska je o svoje auto opretý Ethan.
Má skolenú hlavu a ako zvyčajne fajčí jednu cigaretu.
Keď zahodí špak pozrie sa presne mojím smerom.
Akoby vedel,že na neho pozerám.
Kývne hlavou k autu a ja len prikývnem.
Otočím sa na Chrisa,ktorý na mňa pozerá vyčítavým pohľadom.
"Budem v poriadku."
Poviem predtým ako sa vydám na pospas osudu.
V aute vládne ticho,ktoré zapľňa hudba z rádia.
Auto zastaví pri malej kaviarni na konci mesta.
Mal pravdu.
Už len z vonku vyzerá krásne.
Sedíme pri šálke horúcej čokolády.
Teda ja.
Ethan si dal čiernu kávu.
"Už ma to nebaví,mám pocit,že tie príklady počítam už roky."
Hodí pero pred seba a napije sa kávy.
"Sme tu len polhodinu Ethan."
Poviem a taktiež si odpijem z čokolády.
"Tvoj priateľ nevyzeral byť nadšený z toho,že ideš poobedie tráviť so mnou."
Venovala som mu jeden nechapavý pohľad nad čím sa len zasmial.
"Zabíjal ma pohľadom,ver mi"
"Nezdáš sa mu priateľský."
"To by som ani nemal."
Povie tento raz už vážne a bez slova sa znova  venuje príkladom.