Neviditeľný

34

Po siedmych mučivých hodinách hneď v prvom dni v týždni vychádzam zo školy.
"Olívia!"
Och,nieeeeee.
"No tak,Olívia stoj!"
"Emily,ahoj."
Nič v zlom,no v posledných dňoch mi Emily nedá ani nadýchnuť.
Ak nie je u mňa na kontrole či žijem,tak mi telefonuje aby si bola istá,že je môj psychický stav v poriadku.
Je to od nej milé,to nepopieram,no berie to moc vážne.
Nehovorím,že ma Ethanove slová nezasiahli a jeho správanie nebolí,no nie je to nič čo by som nezvládla.
"Dnes už odchádzame,tak som ťa chcela pozvať na obed. Ako rozlúčku."
Váhavo pozriem na auto,v ktorom za volantom sedí Lucas,a na mieste spolujazdca Ethan,ktorý nie je ani kúsok nadšený,že ma vidí.
"No,jaa.."
"Ak nechceš ísť kvôli Ethanovi,nie ani nehovor. Dve hodiny som mu vysvetľovala aby sa s tým zmieril lebo ja ťa tam chcem. Tak prosím poď,nech som zbytočne nestratila dve hodiny času zo svojho drahocenného života."
"Nebudem sa tam cítim prijémne,keď ma bude prepaľovať pohľadom presne ako teraz."
Emily sa pozrela smerom k autu,kde Lucas pozeral niekde na nohy,dúfam,že na telefón a Ethan pozeral presne na nás a prepaľoval nás,mňa pohľadom.
Hneď,ako si to všimla Emily,hnusne na neho pozrela a on odvrátil zrak.
"Nebude na teba takto zazerať. Budeš sedieť vedľa mňa a oproti teba bude sedieť Lucas,len prosím poď."
"Och,dobre ale len preto,že si tak otravná."
Emily sa len uškrnula a vybrala sa k autu,ja hneď za ňou,no nie plná nadšenia ako táto otravná ženská predo mnou.

Ako Emily povedala,tak aj je.
Sedím hneď vedľa nej a Lucas oproti mňa.
No stále cítim pohľad,ktorý mi Ethan venuje.
Verte,nie je veĺmi prijémny a milý.
"Môžeš prestať na mňa pozerať s takou nechuťou? Myslíš,že mi je dobre byť tu s tebou? Nie, nie je. A zazerám? Nie."
"Tak prečo si tu?"
"Pretože si to Emily prijala."
"To určite."
"Pozri,možno si počul o čom som sa rozprávala s Chrisom,no teraz si nemysli,že som s radosťou tam,kde sa ty nachádzaš."
"Tak prečo si mu potom neodpovedala?"
"Pretože som to od neho nečakala,hupák! Nikdy som sa nezamýšľala nad tým,že by som k tebe mohla niečo cítiť!"
"Nehovor,tak prečo odišiel so slovami s ktorými odišiel?"
"Pretože je to Chris. Domýšľa si. Myslí si,že ma pozná. Všetci si myslíte,že ma poznáte a hovno! "
"Nikto z nás nemôže zato,že si ako otvorená kniha."
"A ja nemôžem zato,že sa ma bojíš."
"Ja že sa bojím teba?"
"Áno."
"Nebojím sa ťa."
"Hej? Tak prečo si zrazu odo mňa držíš taký odstup."
"Pretože ti nechcem ublížiť."
"Skôr nechceš ublížiť sebe."
A je po obede.
Teda po tom mojom.
S odsunutím stoličky som sa postavila a s pozdravom,ktorý patril Emily a Lucasovi som opustila pizzériu,v ktorej všetci venovali svoju pozornosť nášmu stolu.