Neviditeľný

37

"Tak teda hovor." 
Poviem hneď ako vstúpime do mojej izby. 
No nič neprichádza.
Ani slovo.
Ani len zvuk,ktorý by ,mi potvrdil,že je tu Ethan prítomný.
Ani nevyzerá,že by tu bol prítomný.
Len sedí na mojej posteli,pohľad ma uprený pred seba.
"Ethan!"
Skríknem po ňom,čo ho privedie späť medzi nás živých.
"Ja vlastne ani neviem,ako začať. Nie len preto,že v týchto veciach nejak nevynikám, no ani som si poriadne nepremyslel čo ti poviem. Jednoducho hneď ako mi bolo na sto percent isté,že city,ktoré mali byť skryté pred svetom sa odhalili v momente,ako som ťa začal spoznávať,postavil som sa ako šialený až som narazil do dverí pretože som si myslel, že sú otvorené a písal ti pretože som si myslel,že si doma a budeš stáť o rozhovor so mnou."
S úžasom,ktorý je určite dosť viditeľný aj na mojej tvári stojím pred posteľou na ktorej sedí Ethan a len na neho pozerám.
Neviem čo povedať.
Ani neviem čo ma dostalo viac.
Či to čo povedal alebo koľko toho povedal.
"Viem,že som ti ublížil.  To bol zámer samozrejme. Chcel som ťa  dostať preč od seba. Z mojej hlavy. Chcel som dostať preč myšlienky o tom,že by si mohla byť moja záchrana. Chcel som ťa celú dostať preč. Snažil som sa ti vyhýbať,aby som nemusel vidieť tvoj úsmev,ktorý ma donúti usmievať sa aj keď nechcem. Chcel som dostať z hlavy tvoje oči,ktorým som na farbu doteraz neprišiel. Chcel som zabudnúť nato,aká zvedavá si,koľko otázok dokážeš mať,no popri tom som chcel zabudnúť aká dokážeš byť ku mne chápavá. Dokonca som  nejedol ani palacinky,aby som nemyslel na tie tvoje. No  ono to kurva nešlo! Stále som na teba musel myslieť, pozerať sa nato,ako ti ubližujem. Mal som chuť umlátiť seba samého,zakopať sa pod zem,keď som videl,ako ti ubližujem. Akú bolesť ti spôsobujem tým,že si neviem priznať ako veľmi si sa mi dostala pod kožu. Nie som si istý či ti dokážem dať to po čom túžiš,no viem,že sa budem snažiť dať ti toho čo najviac."
Celý čas mi pozerá hlboko do očí a ja viem,že to čo mi hovorí je úprimne.
Už len preto,že Ethan by niečo takéto  len tak zo srandy nepovedal.  
No vidím to na ňom.
Prvýkrát vidím v jeho očiach lásku a nehu.
"Prosím ťa len mi niečo povedz. Čokoľvek. Vyhoď ma z domu,daj mi facku alebo neviem čo,len tu na mňa nepozeraj so slzami v očiach."
Ani som si neuvedomila,že mám v očiach slzy alebo,že mlčím.
"Ja,Ja...ehm ja neviem čo povedať. Nikdy som si nemyslela,že niečo takéto od teba budem počuť. Hlavne nie po tom,ako si povedal,že tvoja láska mne nikdy patriť nebude."
"Ja viem, posral som to. Kurva,tak moc som to posral len preto,že som taký hlupák."
"To teda si, si hlupák na ktorom mi bohužiaľ  záleží. "
"Tak?"
"Tak čo?"
"No ako znie tvoje rozhodnutie? Mám šancu dostať tvoje srdce? "
"Asi som si to nikdy neuvedomila alebo si to len nechcela priznať,no tú šancu si dostal už dávno."
"Potom by som si ten stratený čas mal vynahradiť."
Postavil sa z postele a pristúpil ku mne.
Blízko.
Moju tvár nežne chytil do rúk a zapozeral sa mi do očí.
Nikdy som si nemyslela,že v týchto očiach uvidím lásku.
No nikdy by som si ani nepomyslela,že ma chlapec,ktorý je pre všetkých neviditeľný pobozká u mňa v izbe.
Áno ľudkovia, práve ma bozkáva Ethan a môžem povedať,že jeho bozky sú oveľa lepšie než pohár horúcej čokolády.
A to je čo povedať.