Neviditeľný

15

Ako vždy po vstupe do kaviarne si objednám horúcu čokoládu.
Ako vždy automaticky kráčam k obvyklému stolu.
No nie všetko je tu ako vždy.
Pri stole nesedí Ethan,ktorý okolo seba má plno zošitov a v bielej šálke kávu.
Pri stole nesedí nikto.
Je prázdny.
Trochu spanikárim.
Spamätám sa,keď mladá čašníčka podíde ku stolu a položí naň moju objednávku.
Vetrovku,ktorá je vďaka dnešnému sychravému počasiu kus mokrá prehodím cez stoličku a pohodlne sa usadím.
Moja čokoláda je skoro dopitá,keď sa zvonček pri dverách rozvoní a vojde Ethan.
Poobzerá sa po okolí a v momente,keď ma zahliadne sedieť pri stole odľahne mu.
"Áno viem,meškám."
"Myslela som si,že neprídeš."
"To by som napísal."
V ruke zamával telefónom,ktorý následne položil na stôl.
"Kde máš zošity?"
Až teraz som si všimla,že so sebou nemá svoju tašku.
"Doma."
Vážne?
To by som si nikdy nepomyslela.
"Prečo?"
Podľa jeho pohľadu mi došlo,že mám priveľa otázok.
Blbých otázok.
Mala by som sa kľudniť.
"Nezobral som si ich"
S nezáujmom pokrčil ramenami a zapozeral sa von oknom.
Radšej som sa už ďalej nepýtala.
Len sme tam sedeli,každý pil svoj nápoj a pohľady venovali ulici za oknom.
"Čo si robil včera v tom parku?"
Prerušil skúmanie ulice a svoje oči premiesnil na mňa.
"Niečo som tam vybavoval."
"V parku?"
S nadvihnutým obočím pozriem na neho no on len mykne plecom.
"Prečo nie."
"Len sa pýtam."
"Hej,to som si všimol. Máš dosť veľa otázok. Ten tvoj cukríček musí mať z teba radosť."
"Môj cukríček?"
Skoro mi zabehlo,keď to povedal.
"Je to tvoj priateľ nie?"
V tomto momente som sa začala dusiť vlastnou slinou.
Oči mi šli vypadnúť z jamiek, čo prišlo Ethanovi smiešne.
"Sme najlepší kamaráti."
Dostala som zo seba po tom ako som sa upokojila.
Chvíľu bol ticho,no potom povedal niečo v tom zmysle ako "dobre vedieť" alebo "to je dobre", nad čím som len mykla plecami a ďalej sa tým nezaťažovala.
"Idem zaplatiť."
"Idem aj ja,počkaj."
"Nechaj,ja to zaplatím všetko."
"Ale.."
"Ticho,prosím ťa."
A tak som si len zobrala vetrovku a šla pomaly von čeliť dažďu,ktorý dnes vládol v našom meste.
"Poď,odveziem ťa domov."
Hlavou kývol na auto zaparkované hneď pri kaviarni.
"To je v poriadku,prejdem sa."
Venujem mu úsmev,no on pokrúti hlavou.
"Prší."
"A?"
"Zmokneš?"
"Mám kapucňu."
Ako dôkaz si ju nasadím na hlavu,no jemu to nestačí.
"Neblázni. Sadni si do auta Olívia."
"Ale ja sa vážne prejdem."
"Kurva sadni si do toho auta."
Vzdávam sa.
Nemá význam dohadovať sa s niekým,kto má problémy s krotením hnevu.
A preto to končí tak,že sedím v aute, v ktorom je mimochom naozaj teplo a cez okno sledujem Ethana,ktorý stojí pri aute a zapaľuje si cigaretu.