~AJ PRE LÁSKU SA ZABÍJA~

BEZMOCNÍ

,,Hej hej jasné..." zazrel ironickým pohľadom.

,,Dobre, nestaraj sa."

,,Pozri ja sa nechcem hádať."

,,Ani ja."

,,Tak začneme od začiatku. Žiadne hádky." pristúpil bližšie.

,,Fajn."

Podala som mu ruku či to myslí vážne.

,,Počkať prečo ruka? Ty sa už nebozkávaš?"

,,Debil." prebodla som ho pohľadom a išla do izby.

Nikdy som s ním nemala dobrý vzťah, nemám a ani nebudem mať. Joseph je jeden idiot ktorý sa nikdy nezmení.

,,Ideme." Tyler mi až tak silno zabúchal na dvere až ma myklo. Bola som začítaná do knihy a zrazu sa mi niekto dobíja do izby.

Zatvorila som knihu a hlboko sa nadýchla. To dáš Williamsová. Pár hodín s ním vydržíš a potom sa zase vrátiš sem. Povzbudzovala som samú seba.

*O 2 hodiny neskôr*

Vykladala som náboje z krabíc. Keď sme začuli praskanie nad nami. Praskanie sa stupňovalo. S Tylerom sme len nemo pozerali na strop. Zrazu najväčší praskot bol práve nadomnou. Odskočila som z toho miesta až ku kraju miestnosti kde bol Tyler. Zo stropu začala padať omietka a neskôr aj väčšie kusy steny zo stropu. Keď sa to isté začalo odohrávať aj vo vedľajšej miestnosti, myslela som si, že nás to tu zasype a my tu zomrieme. To by bola asi najhoršia smrť. Zomierať v jednej miestnosti s drzým Tylerom Josephom. [Och bože kto by nechcel byť zavretý s Tylerom Josephom v jednej miestnosti 😂😂❤] Ten by bol schopný mi vynadať aj v posledných minútach nášho života. Ľahli sme si na zem rukami si kryli hlavu a čakali čo sa bude diať. O pár sekúnd spadla celá vedľajšia miestnoť všetko sa to zosypalo. Na dverách bolo malé okienko. Všetko som to cez to okno sledovala. Pomaly sa to všetko zosypalo a cez okno už nebolo nič vidno. Len čiernotu. Čakala som, že sa zosype aj táto miestnosť, no neskôr tu už vládlo hrobové ticho.

Z prachu a rozprášenej steny sme začali silno kašľať.

,,Tak keď nás to nezasypalo tak sa tu udusíme." Tyler povedal povzbudzujúcu vetu.

Pomaly som sa postavila a rozhliadla sa po miestnosti. Tyler si sadol ku stene o ktorú sa oprel.

Prišla som bližšie ku dverám a prezerala som ich. Chytila som kľučku a otočila som ňou. Dvere sa ani nehli. Začala som nimi lomcovať a búchať do nich.

,,To ti nepomôže." ozval sa zase Tyler aj s jeho ďalšou povzbudzujúcou vetou.

Vzdala som to a sadla si vedľa neho.

,,Čo teraz?"

,,Neviem."

Vytiahla som z vrecka mobil.

,,Signál tu nie je. Je to niečo ako protiatómový kryt keby sa stala nejaká apokalypsa."

,,No nehovor."

,,Ale máme tu zbrane." povedal a postavil sa.

Hľadali sme zbraň ktorou by sme trafili do dverí. Neviem či by to niečo pomohlo, no chceli sme to vyskúšať. Našla som nejaký náboj. Dala som ho Tylerovi a on si zbraň nabil. Zamieril si na kľučku.

,,Ale nie do skla." upozornila som ho.

Len prikývol. Vzdialila som sa pár metrov od dverí a o pár sekúnd už vystrelil prvý náboj. Náboj ledva poškriabal veľké, hrubé kovové dvere. Ďalší náboj som našla trochu iný. Namieril si a vystrelil. Tentokrát to spravilo malú preliačinu, no ani to nepomohlo. Ďalší náboj som našla asi najväčší aký tu bol. Začala som sa báť. Nemá to zmysel a nechcem aby sa stalo ešte niečo horšie. Vystrelil po tretíkrát. Guľka sa odrazila od dverí a namierila si to naspäť smerom ku Tylerovi. Ledva sa stihol zohnúť. Ja som sa zohla tiež a ešte viac odstúpila.

,,A dosť. Už to stačí nemá to zmysel skoro ťa to zabilo." doslova som skočila poňom a vytrhla mu zbraň z ruky. Zahodila som ju niekde do kúta. Cítila som nával paniky.

,,Hej, kľud som v pohode." podišiel ku mne bližšie a v ten moment som čakala, že ma objíme, no neurobil to.

Na mobile ukazovalo krátko po pol jednej v noci. Krabice ktoré tam boli sme rozobrali a na nich sme spali. Ležala som na chrbte a sledovala malú lampu pri stole ktorá sem tam preblikávala. Pozrela som sa na Tylera či spí. Videla som len jeho obrisy. Očami žmurkal takže nespal.

,,Som hladná." ležala som na chrbte a potrebovala som sa mu pozťažovať napriek tomu, že je v tej istej situácií ako ja.

,,Ja tiež. A strašne..." povzdychol si.

,,Dala by som si pizzu, alebo špagety."

,,Milujem špagety." zazrela som jemný úsmev na jeho perách. Predstavila som si ich tiež a hneď som sa aj ja usmievala.

,,Máš rád Taliansku kuchyňu?"

,,Áno."

,,Aj ja."

,,A čo fast foody?"

,,Tam sme so sestrou každý mesiac. Ale vždy posledný deň v mesiace."

,,Prečo práve posledný?"

,,Neviem...už to tak máme."

,,Vieš čo? Hneď ako sa odtiaľto dostaneme pôjdeme na pizzu."

,,Fajn. Už teraz sa na ňu teším, teda ak nás tu niekto nájde."

,,Určite príde Max. Zajtra určite. Bude mu podozrivé kde sme tak dlho a ak nie tak je to poriadny sebec a keď zomriem tak ho budem chodiť strašiť."

,,Tak to budem chodiť s tebou." o pár sekúnd sme vybuchli do smiechu.

Vstala som skorej ako on. Bol otočený smerom ku mne. Ruku mal pod hlavou a kolená pokrčené. Uvedomila som si, že je celkom zlatý. Zízala som naňho asi päť minút potom sa začal pomaly preberať.

,,Ahoj." ležala som na boku a rukou si podopierala hlavu.

Pozrel sa na mňa potom sa pretočil na chrbát a začal sa potichu smiať.

,,Čo je?" nechápavo som sa naňho pozrela a posadila sa do tureckého sedu, no v kútikoch úst som mala úsmev.

,,Takéto prebúdzanie som ešte nezažil." pozrel sa na mňa a pri tom sa stále smial.

,,Aha tak prepáč..." zaborila som pohľad do jeho očí a prehrabla si vlasy aby som nadobudla aspoň nejaký ten účes rozpustených vlasov.

,,Nie, nie tak som to nemyslel..." posadil sa tiež.

,,Prosím ťa veď každé ráno sa zobúdzaš s inou." nadvihla som jedno obočie.

,,To nie je pravda." na pár sekúnd hral urazeného. ,,Len soboty ráno." zasmial sa.

Hi Honeys ❤ tak som už napísala ďalšiu časť dúfam, že sa páči.
~Stay alive~