~AJ PRE LÁSKU SA ZABÍJA~

VÍKEND

Ráno ma zobudil pocit hladu. Posadila som sa na kraj postele a spravila si drdol. Vstala som a pomaly otvorila dvere. Zišla som dole schodmi do malej kuchyne. Na stole bolo pečivo, šunka, zopár kusov zeleniny. Ešte raz som sa rozhliadla po spojenej kuchyni s obývačkou. Nabrala som si a začala jesť asi o dve minúty došiel Tyler. 

,,Pekný obrázok." hovoril od schodov.

Najprv som nechápala o čom hovorí.

,,Ten obrázok mňa." povedal a prisadol si ku stolu.

S plnými lícami jedla som vyzerala ako škrečok. ,,Díky." šušlavo som povedala.

,,Máš naozaj talent Clarcková." z taniera si zobral plátok uhorky. Hneď po tom mu začal zvoniť mobil. ,,Čo? Fajn." povedal len to. ,,Za dve hodiny prídem." postavil sa zobral si bundu zastal pri dverách a otočil sa na mňa. ,,Nikomu neotváraj." prikývla som.

Zrazu ostalo veľké ticho. Trochu som sa aj bála. Čo ak niekto príde? Ale inak by ma asi samú nenechal kebyže vie, že som v nebezpečí, teda dúfam...

Za dve hodiny aj niečo niekto stál pri dverách. Počula som kroky. Zišla som opatrne dole schodmi a od dverí som si držala bezpečnú vzdialenosť. Myslela som, že je to Tyler ale v tú sekundu mi aj napadlo, že to nemusí byť on. Dotyčný akoby skúšal ktorý kľúč pasuje do zámky. Prvý kľúč. Nič. Vytiahol ho chvíľu sa prehraboval vo zväzku kľúčov a zase. Viac som už nečakala. Srdce mi začalo biť rýchlejšie. Z police som zobrala panvicu a stála za dverami. Do dierky strčil správny kľúč, otočil ním a otvoril dvere. V tom som vyletela spoza dverí s panvicou nadhlavou.

,,Čo to kurva robíš?!" Tyler mi rýchlo zadržal ruku aby neutrpel otras mozgu a v tvári mal priblblí výraz.

Vydýchla som si a panvicu sklopila.

Zobral mi ju z ruky a položil ju naspäť na miesto.

,,Prepáč, myslela som si ž-"

,,To je jedno." povedal a odišiel do izby.

Myslela som si, že sa na mňa hnevá ale len som sa bránila.

Volalo mi číslo z nemocnice. Zodvihla som.

,,Áno?" ozvala som sa tichším hlasom.

,,Slečna Clarcková?" ozval sa ženský hlas.

,,Áno."

,,Tie testy otcovstva čo ste si dávali robiť, budú až o dvanásť dní. Laboratórium momentálne nie je k prevádzke. Ospravedlňujeme sa a ozveme sa o dvanásť dní."

,,Dobre vďaka."

,,Dovidenia."

,,Dovi."

Mobil som položila na stôl.

,,S kým si sa rozprávala?" v kuchyni sa objavil Tyler.

,,S nikým." trochu som sa naňho pozrela a videla som, že sa pozerá na môj mobil. Schmatla som ho zo stola a strčila si ho do vrecka.

Prišiel bližšie a prebodával ma pohľadom. Stál rovno nadomnou. Hľadela som mu do očí keď som sa rozhodla, že mu to mám povedať.

,,Mala by som ti to povedať." sklopila som zrak.

Sadol si na stoličku vedľa mňa.

,,Volali mi z nemocnice. Bola som dať spraviť testy otcovsta."

,,A?" zaujalo ho to.

,,Že termím výsledkov predlžujú a ozvú sa mi o dvanásť dní."

,,Ešte niečo si sa dozvedela?"

Prikývla som.

,,A čo?"

,,Ja neviem či ti to môžem povedať."

,,Pane bože čo si o mne myslíš?"

,,Ja neviem čo si mám o tebe myslieť."

Nič nepovedal. Len hľadel pred seba.

Nakoniec som mu povedala v skratke to čo mne mama.

,,Takže sme možno súrodenci."

,,Možno..." pripomenula som. ,,Keď bola moja mama s tvojím ocom pár dní potom s mojím."

,,A už nikomu nedvíhaj a nevolaj."

Išiel do izby. Po chvíli som išla do tej svojej tiež. Čítala som si, kreslila. Išla na večeru. No, večera vyzerala asi tak, že spravil cestoviny ktoré boli trochu rozvarené ale nesťažovala som si. Zjedla som ich. Mala som potrebu sa s niekym porozprávať. Celé dva dni som sa veľmi nerozprávala. Mala som sto chutí zavolať Melanie, spýtať sa jej ako sa má, čo dnes robila a ako zvláda pocit, že všetkým klame, že som u nej. Hypnotizovala som prázdny tanier a rozprávala som sa so samou sebou v hlave. Uvedomila som si, že na mňa pozerá. Hľadel na mňa s takými očami akoby sa pýtal: Čo je? Postavila som sa, zobrala môj aj jeho tanier a išla ich umyť.

,,Ja to umyjem." ozval sa.

,,Nie." ihneď som odvrkla.

,,Kto je ten chlap ktorý ku vám niekedy chodí?"

Neotáčala som sa od riadov. ,,Sleduješ nás?"

,,Nie. Len ho niekedy u vás vídavam."

,,Môj bratranec." umyla som posledný tanier a otočila som sa ku nemu.

Len tak tam sedel a hľadel do blba.

,,A načo ti to je?"

,,Len tak..."

,,Len tak neexistuje."

,,Ale existuje."

Prebodávala som ho pohľadom. ,,Niekedy sa mi zdá, že si taký tajný špión. O všetkom vieš, všetko a všetkých poznáš." konečne som mu to povedala.

Zasmial sa. ,,Možno hej." natočil sa viac ku mne.

,,Tak načo sa pýtaš keď máš o mne všetko vedieť."

,,Aj viem. Nie všetko, ale viem."

,,Zaujímavé, pretože ja o tebe neviem nič. Trochu nefér nemyslíš?"

,,Férové a neférové môžu byť len hry, a my žiadnu nehráme."

,,Vždy si nájdeš tie správne slová." povedala som ironicky. ,,Tak mi povedz niečo o sebe." prišla som ku stolu a rukami som bola opretá o stôl.

,,O mne nemusíš vedieť nič."

,,Nehraj sa na zlého chlapca."

,,Nehrám ja ním som." povedal tichým hlasom.

,,Tak v tom prípade sa mi páčia zlí chlapci." asi o dve sekundy na to som si zahryzla do pery. Čo som to povedala?

Ľavý kútik úst zdvihol a tak mal na tvári menší úskrn. ,,To som nevedel. Ďalšia informácia o tebe." vstal zo stoličky a išiel hore.

Sadla som si na kraj stola a pýtala sa samej seba čo som to pred chvíľou vypustila z úst. Sedela som tam ako taká zhnitá tekvica.

,,Idem sa prejsť."

,,Idem s tebou."

Mykol plecom. Brala som to ako áno. Dal si čiapku, na čiapku kapucňu otvoril dvere a išiel von. Obula som sa obliekla si budnu a išla za ním.

Hi Honeys 👼 no...neviem či to idem nejako zamotať alebo čo 😂
~Stay alive~