Without light (SK-Zayn Malik)

Time

Ubehli hodiny odvtedy, čo odišiel...deň....dva....tri....no pre mňa teraz čas nemal meno. Bol to len prázdny priestor, ktorý po jeho odchode nedokázalo už nič zaplniť. Nič a nikto.

Knihy, ktoré som čítala, mi zrazu nedávali zmysel. Vety sa mi zlievali do nezmyselnej hatlaniny a nedokázala som ich vstrebávať. Nechápala som, čo mi chcú povedať.

Hudbu, ktorú som počúvala, som ledva vnímala. Slovám som nerozumela, rytmus mi búšil v hlave a predsa by som ho nevedela zaradiť.

Tanec, ktorý som pred tým tak milovala, mi jednoducho nešiel. Pohyby som zo seba ťahala ako z chlpatej deky a aj tak som nakoniec dosiahla len level drevenej bábky. Nemala som chuť ani inšpiráciu...Nemala som NIČ...

Skúšala som sa zamestnať, vážne som to skúšala. Ale myšlienky mi stále utekali k nemu. Všade, kam som sa pozrela, som videla je tvár. Jeho úsmev ma mátal v snoch. Jeho oči ma prenasledovali na každom rohu. Jeho dotyky som cítila hoci i pri utieraní rúk do uteráka... Všade som počula jeho meno. Ozývalo sa mi v hlave neustále, akoby si ho môj mozog chcel zapamätať navždy. Zayn...Znelo to tak sladko a zároveň trpko.. Tak nežne a zároveň drsne.... Počula som ho v rádiu, čítala ho v knihe, hoci tam nebolo. Písmenká sa mi samé skladali pred očami do jeho mena, akoby ono bolo to jediné, čo chceli vyjadriť. Zayn...

Za celý čas som nevystrčila päty z domu. Bála som sa, že ho uvidím, a tak som samú seba presviedčala, že ho nechcem vidieť. Že už nie je súčasťou môjho života....a že ho nemilujem.
Pravdou však bolo, že som po ňom prahla, ako stratený človek na púšti po vode. Nesmela som to však dopustiť, lebo som vedela, čo by sa stalo. Vedela som, že keby ho moje oči uzreli, už by som mu nedokázala dlhšie odolávať...

Každý deň som počula klopanie na dvere. Naliehavé klopanie...Nikdy som neotvorila a snažila sa ho ignorovať. No bolo vytrvalé, neprestávalo. Niekedy sa ozývalo aj 10 minút vkuse, akoby od otvorenia dverí závisel život toho človeka. No ja som sa s vedomím, že možno za nimi stojí on, radšej držala v úzadí...

Často som si v hlave prehrávala naše stretnutia. Neraz som niektoré chvíle pretáčala dozadu, aby som ich spoza zatvorených očí mohla zažiť ešte raz. Bolo to márne. Nebolo to ono. Nebol tu so mnou. Ostali mi už len spomienky....

Veľakrát som sa nad nimi pozastavila. Proste som stlačila tlačidlo STOP. A všetko iba preto, aby som mohla lamentovať, aká som sprostá. Znova a znova som si nadávala, aj keď som vedela, že to už nepomôže. Že výčitky mi ho už nevrátia...

Neraz som sa pristihla pri modlitbe. Modlila som sa, aby si vrátil. Aby ma tu nenechával. Osamote. Bez neho. So zlomeným srdcom...Nedostala som žiadnu odozvu. Všetci na mňa kašlali. Dokonca aj oni tam hore, čo by mali vyslyšať každého...Ostala som samučičká ako prst.

Celé hodiny som ležala schúlená na posteli a snažila sa aspoň zaspať. Spánok by ma mohol oslobodiť od všetkých neželaných myšlienok. Nedarilo sa. Oči sa mi síce zatvorili, ale myseľ zostala otvorená. Ani sa neunúvala aspoň privrieť dvierka. Kdeže. Radšej ma ešte viac týrala...

Keď to zhrniem - nepomáhalo jednoducho nič. Keď som sa niečím zamestnala, nedokázala som sa sústrediť. Za to na neho mi to šlo jedna radosť. Keď sa mi aj podarilo neskoro večer zaspať, mátal ma v snoch. Prosto bol úplne všade...

A ja som si pomaly začínala uvedomovať, že bez neho nedokážem žiť. Že bez neho môj život nemá zmysel a že už nikdy nebude úplný...Lebo hoci sme sa poznali iba chvíľku, stal sa neoddeliteľnou súčasťou môjho života. Mala som pocit, že keby zrazu zabudnem jeho meno, rozpadnem sa. Ako stavebnica v ktorej chýba jeden dielik...A uvedomovala som si aj to, že s tým nič nezmôžem, aj keby som veľmi chcela.

Lebo láska si nedá rozkazovať. Ide hlavou proti múru, aj keby si mala ublížiť. Prejde pomedzi tŕňové kry aj keď vie, že si doráňa nohy. Vyjde von aj keď sa schyľuje k búrke.....Je jednoducho tvrdohlavá. Problém je, že ešte viac ako ja....

Ták po dlhej dobe som sa dokopala k ďalšej časti zlatíčka :3.Tak dúfam,že sa vám aspoň trocha páči xD.Paaaa :**