Without light (SK-Zayn Malik)

Unexpected visitation

Ako každý večer aj tento som sa vybrala do parku. Všade naokolo bola tma, ale to mne nevadilo. Však viete. Potichučky som vyšla po schodoch z pivnice. Ako zvyčajne za dverami stála Zoe.
,,Máš vysielačku?" spýtala sa rovnakú otázku ako vždy.
,,Áno Zoe, mám. Musíš sa ma to zakaždým pýtať?"
,,Ja sa o teba proste len bojím. Veď vieš, že si mi ako dcéra. Neviem, čo by som robila keby...."
Tuho som ju objala.
,,Zoe, nič sa mi nestane dobre?"
Prikývla a uvoľnila mi cestu.
,,A nebuď dlho!" zakričala, keď som otvárala vchodové dvere.
Ovial ma príjemný jesenný vánoček. Nebolo tu veľmi zima na to, že bolo neskoro večer. Naposledy som sa obrátia za Zoe, a potom som vyšla von.

Istým krokom som vykročila k parku. Nebála som sa tmy ako niektorí ľudia. Nenaháňala mi strach. Bola pre mňa útočiskom. A keďže som mala aj lepšie vyvinuté zmysly započula som hoci i prasknutie vetvičky niekoľko metrov odo mňa.

Pomaly sa predo mnou začali vynárať koruny stromov. Boli tak nádherne zelené, že v tme žiarili. Samozrejme nie doslova. Všade bolo hrobové ticho, len kde-tu sa ozvalo zašumenie listov. Nebolo tu ani živej duše. Iba ja. Rýchlejšie som prešla bránou parku a zamierila k najstaršiemu a zároveň najhrubšiemu stromu v parku - ku starému dubu. Týčil sa presne v strede. Obklopovali ho buky, ktoré okolo neho tvorili dokonalý kruh. Jeho košatá koruna sa nado mnou rozprestierala ako dáždnik. Neviem prečo, ale tá predstava sa mi páčila. Dáždnik, ktorý ma pred všetkým chráni....Bolo to moje tajné miesto, moje útočisko.

Ostatným sa tento dub javil ako obyčajný starý strom. Ale pre mňa....pre mňa bol ako súčasťou rodiny. Vytvorila som si k nemu citový vzťah. Viem znie to bláznivo. Ale v podstate som ja sama bláznivá nie?

Prenosné rádio som opatrne položila na zem. CD-čko už bolo vo vnútri, a tak som ho iba zapla. Tichý park zrazu ožil. Vo vzduchu sa vznášali noty a tóny piesne. Tancovali ako motýle na lúke a vánok ich niesol stále ďalej a ďalej. Rozopla som si bundu. Pomaly mi kĺzala po ramenách, cez ruky až na zem. Teraz som tam stála iba v čiernych legínach, krvavočervenom tielku a v teniskách. Vlasy som si zachumlala do strapatého drdola a omotala ho gumičkou, ktorú som mala neustále na ruke. Pohmkávajúc som si sadla na trávnik a vyzula si tenisky aj s ponožkami. Bosá som vstala a skontrolovala okolie. Nikde nikoho. Sama pre seba som sa pousmiala a započúvala som sa do hudby.

Znova to bola moja obľúbená klasika. Jasné, pre vás je to nudný stereotyp. Ale mne sa zdá, že tie skladby sú viac precítené. Autor do nich vkladá viac seba ako autori dnešnej doby. Vie sa tomu viac oddať...A to ma tom fascinuje. Preto mám rada aj klasické a spoločenské tance, hoci partnera nemám a pochybujem, že ho aj niekedy mať budem. Zbožňujem balet a ten si teraz aj idem zatancovať...No nemyslite si, že neviem tancovať aj moderné tance. Hip-hop, street dance a to všetko. Striedam to. Proste ma tanec samotný fascinuje a je jedno akého je druhu a na akú hudbu sa tancuje. Oslobodzuje ducha a pomáha s vnútornou rovnováhou. Pretože tancom odzrkadľujeme svoje pocity...

Už zžitá s hudbou som sa začala pohybovať. Tancovala som okolo celého dubu a mala som pocit, že sa vznášam. Skákala som okolo neho ľahko ako laň, krútila sa ako vodný vír a postupne sa vo mne uvoľňovali hormóny šťastia. Rozlievali sa po celom mojom tele a boli ako chlieb pre moju dušu. No zrazu som zastala. Môj tanec narušil zvuk neďaleko odo mňa.
,,Vieš, že špehovanie je neslušné?" zakričala som smerom, kde som počula zvuk.
Nič. Nikto sa neozval. Ale ja som vedela, že tam niekto je. Bolo to niečo ako......inštinkt.
,,No ták...viem, že si tam."
Chvíľku sa nič nedialo, no nakoniec sa ozval zvuk topánok našľapujúcich na zem.
,,Nešpehoval som." obraňoval sa.
,,Iba som sa pozeral." pomaly kráčal ku mne.
Zatiaľ som nevedela poriadne rozoznať kto sa ku mne blíži, videla som iba jeho siluetu.
,,Jasné, pozeral si sa spoza stromu." založila som si ruky vbok.
,,Je odtiaľ lepší výhľad." stále sa ma snažil presviedčať o opaku.
Už som nepovedala nič. Čakala so kým podíde bližšie, aby som si ho pozorne prezrela.

Ako sa pomaly približoval postupne som o ňom zisťovala viac. Bol tak stredne vysoký a mohol mať tak 19-20 rokov. Viac určite nie. Na chrbte mal prehodený batoh, ktorý sa mu mierne pohojdával. Postavu mal štíhlu a na rukách sa mu rysovali svaly. Odtrhla som pohľad od jeho tela a zodvihla hlavu vyššie. Už stál tesne predo mnou. Chalan s tmavými vlasmi a žiarivo hnedými očami. Pripomínali mi čokoládu. Moju najobľúbenejšiu pochúťku. Na perách mu pohrával šibalský úsmev. ,,Lepší výhľad na čo?" uškrnula som sa.
,,No....na....predsa....na to ako tancuješ." koktal.
,,Aha.....A ja už som si myslela, že na mňa.. Alebo na môj zadok.. Čo mi k tomu povieš?"
Trochu a začervenal.
,,Tak to nie je, ja...."
Usmiala som. ,,Vieš, že si prvý s kým sa tu rozprávam?"
,,Vážne?" nadvihol obočie a bolo vidno, že si vydýchol, že nemusel odpovedať na moju predošlú otázku. Prikývla som.
,,Veľa ľudí tu večer nebýva a aj keby tu boli...nerozprávali by sa so mnou.."
,,Tak to o veľa prichádzajú." kútiky jeho úst sa nadvihli.
,,Dúfam, že ma nebalíš..."
,,Bože chráň." zodvihol ruky v obrannom geste.
Obaja sme sa zasmiali. Ten chalan má zmysel pre humor. To sa mi páči....

Jupí! Chlapec na scéne! Show sa začína my love :3. Komentíky a votes potešia :)