Without light (SK-Zayn Malik)

Divulged secrets

,,To....myslíš vážne?" spýtal sa. Stuhla som v jeho náručí.
,,Vedela som to." zamrmlala som skôr pre seba ako pre neho. Že som ja krava nebola ticho! Všetko som pokazila...Lenže v kútiku mojej duše a ozýval tichý hlások. Ak ťa má naozaj rád, musí ťa mať rád so všetkými pre aj proti. Hmm. Tak to je pravda...

Postavila som sa na rovné nohy. Jeho reakcia nebola taká zlá ako som pôvodne čakala, ale aj tak sa mi nepáčila.
A čo si čakala? muselo ma podpichnúť povedomie, Že ti povie 'V pohode Nyx. S tým nemám problém.'? Jasné...

Sklapni! Nikto sa ťa nič nepýtal!

Zayn sa postavil hneď po mne. Keď som chcela odísť, chytil ma za ruku. ,,Kam ideš?"
,,Preč." pozerala som pred seba, na neho som sa nedokázala pozrieť.
,,Ale prečo?" nechápal.
,,Nemala som ti to hovoriť." pokrútila som hlavou.
,,Ale áno mala....ja sa to len snažím pochopiť."

Myslel to dobre, ale vo mne v tej chvíli vzkypela zlosť. Možno preto, že mu to nedopínalo, aj keď to bolo také očividné, alebo preto, že už sa vo mne hromadilo toľko pocitov, že jednoducho vybuchli. Striasla som jeho ruku a neohrozene mu pozrela do očí.

,,Čo na tom nechápeš, Zayn?! Nikdy si si ma nevšimol cez deň vonku...prečo?! Nikdy si ma nevidel v škole...prečo?! Vychádzam len za tmy...prečo?!
Tak prečo do riti? Za všetko môže to prekliate svetlo! Úplne ma obmedzuje! Ty nevieš, aké to je! Žiješ si ako sa ti zachce!"

,,Prečo po mne kričíš?" prerušil ma, ,,Nič som ti neurobil..."
,,Ale áno...urobil si toho viac než dosť!" kričala som stále hlasnejšie. Ani som nevedela, že môj hlas má takú silu.
,,A čo také?!" už kričal aj on.
Asi som ho naštvala. Lenže aj on mňa. A mňa ešte nikto nenaštval....

,,Čo také? Čo také?! Všetko! Dal si mi falošnú nádej, že som výnimočná! Že mám možno niečo, čo iné nemajú! Ale všetko bola naozaj iba falošná nádej! Nikdy nebudem výnimočná! Nie som výnimočná! Som špata! Čo by som dala za to, keby som bola ako oni! Vieš to vôbec?!"

,,Čo to splietaš?!" zastavil ma.
Musel kričať hlasnejšie ako ja, aby som ho vôbec začula. Môj hlas sa už začal podobať na hysterický vreskot, takže to bolo dosť ťažké...

Ignorovala som jeho otázku a pokračovala si svoje.
,,A ja som ťa tak milovala, že.....že som aspoň na chvíľu uverila, že by to mohla byť pravda...Láska k tebe ma tak zaslepila, že som úplne zabudla na to, čo ma zužuje celý môj poondiaty život na tejto planéte! Že musím žiť iba v tme!!!"

,,Aby si vedela, nie si jediná kto tu má problémy! Aj ja ich mám dosť, ale miloval som ťa tak veľmi, že som na ne zabúdal! Stále hovoríš iba o sebe...ale je veľa iných ľudí, čo majú väčšie problémy ako ty! A nesťažujú sa! Sú radi, že vôbec žijú!"

,,Ja sa nesťažujem!"

,,Že nie?! Počúvaj sa chvíľu!...Nechápem prečo tu s tebou strácam čas! Mohol by som mať každú, na ktorú si ukážem!" otočil sa na päte.

,,Fajn tak si choď! Zbabelec! Zober si ich domov hneď desať! Aj tak si ma chcel dostať iba do postele!" po líci sa mi skotúľala slza. Prekliata citlivosť!

Obrátil sa a posmešne sa uškrnul.
,,Konečne si na to prišla! To ti ale trvalo!" a odkráčal preč.

Zosypala som sa na zem a poddala sa plaču. Čo som to len spravila? Poslala som domov jediného človeka, ktorý ma mal rád.
Keď mi ale došlo, že to vlastne iba predstieral, rozplakala som sa ešte viac. Vzlyky mi otriasali celým telom a tvár som mala celú vlhkú od sĺz.

Nemohla som tomu uveriť. Ešte pred chvíľou sme sa bozkávali, dotýkali a normálne sa rozprávali...spoznávali. A teraz je preč a môžem si za to sama. Existuje ešte debilnejší človek ako som ja? Pochybujem....

Keď som sa trochu ukľudnila, rukávom svetríka som si utrela slzy a vyrazila domov. Nohy som ledva prekladala. Šuchtavým krokom som šla pomalšie ako slimák. Pomaly som ani nevidela na cestu, spoza toho vodopádu sĺz, čo sa mi neustále valil z očí a nechcel prestať. Vyplakala a utrela som hádam celé jazero sĺz, kým som konečne stále pred dverami môjho domu.

Ruka sa mi tak triasla, že som kľúč trafila do dierky až na 10 krát. No bola som taká slabá, že mi aj tak trvalo hodnú chvíľu, kým som počula cuknutie dverí. Sotila som do nich a zviezla sa po prahu dole. Hlavu som si oprela o zárubňu a pozerala na cestu.

Vietor sa mi snažil vysušiť slzy, ale bolo to zbytočné. Akoby nemali konca. Neustále sa mi valili z očí a vpíjali sa do límca. Ani hnev, ktorý bol bezdôvodný, ma nedokázal schladiť. Moja pokožka bola stále rozžhavená a aj keď boli slzy horúce, prišli mi ľadové.

Dúfala som, že je to možno iba zlý sen, z ktorého sa neviem zobudiť. V hĺbke duše som však vedela, že je to skutočnosť.
Je preč.. Preč....Preč...Už navždy....Preč....Preč... Každá bunka v mojom tele to šepkala.

Chcela som si vytrhať vlasy. Trieskať hlavu o stenu...Pripadala som si ako šialenec.
Preč...preč....preč....
,,Prestaňte! Buďte ticho!" kričala som a zakrývala si rukami uši.
,,Dajte mi pokoj! Už dosť! Stačí!" Keby ma teraz niekto videl, odviezli by ma rovno na psychinu. Ani sa im nečudujem...

Muhehehe! To som tomu dala, čo? Už mám taký pocit, že kazím všetky vzťahy v mojich poviedkach :D Ale aspoň je to zaujímavejšie nie?

Btw, čo si myslíte, čo sa stane? Uvidia sa ešte? Zmieria sa? Naozaj Nyx odvezú na psychiatriu? Čakám komentíky...a samozrejme voteees.Ľubkám vás :*

PS: Dúfam,že aj vy mňa :33