Without light (SK-Zayn Malik)

Dreadful Sadness

Nešla som dovnútra. Ostala som tam - na prahu dverí a pozerala do blba. Občas som pohľadom zavadila o nejaké auto, čo sa prehnalo okolo mňa, ale inak som nevnímala nič. Iba vlastný smútok, ktorý mi nahlodával dušu aj srdce. Čakala som, kedy to dokončí a ja budem môcť konečne zomrieť. Už som nemala dôvod žiť. Zoe by to určite pochopila...

Vždy som ohŕňala nos nad tými, ktorí spáchali samovraždu. Nezdalo sa mi, že by sa všetky tie problémy nedali nejako vyriešiť... Ale teraz to už chápem... Nie, že by sa nedalo zbaviť tej bolesti...dá sa to, ale vaše telo, duša aj srdce to prosto odmietajú. Akoby sa v nej chceli utopiť...

Kde-tu som začula aj hlasy ľudí, ktorí ma, ako inak, ohovárali. Vety typu
,,Prečo tam sedí?"
,,Je normálna? Čo tam robí?"
,,Bože tá je trápna..."
,,Ona sa zbláznila?!"
som počula temer každých 10 minút. Bolo mi to jedno. Už mi bolo všetko ukradnuté...

Slzy mi konečne prestali tiecť, ale aj tak sa mi zdalo, že ešte stále tečú. Aj tiekli, ale z môjho vnútra. Moja duša plakala na čiernom obláčiku. Plakala, lebo moje srdce bolo zlomené. Ako skladačka sa rozletelo na kúsky a ja som veľmi pochybovala, že ho ešte niekedy poskladám dohromady.
Plakala, lebo naivne verila človeku, ktorý nás nakoniec zradil. Zrada pekelne bolí...
Plakala, lebo si myslela, že konečne našla priateľa...ale teraz bol preč. Ďaleko....až príliš ďaleko.
A plakala aj preto, lebo konečne zažila lásku, o ktorej vždy snívala a ktorá zmizla tak rýchlo, ako sa objavila. Možno aj rýchlejšie....

,,Prepáčte, slečna, ste v poriadku?" ozval sa mužský hlas.
Ani som nezodvihla hlavu. ,,Áno. Čo to nevidíte?! Mám sa skvele!" nútene som sa zasmiala.
,,Viete nahlásili nám, že ste...." chvíľu premýšľal, akoby nahradil slovo psychopatka, ,,...mimo."
,,Máte zlé informácie." odfrkla som si.
,,Ale hentí ľudia mi tvrdili..."
,,Mňa nezaujíma, čo tvrdili oni! Načo vám to vlastne hovorím? Aj tak tu naozaj nie ste! So mnou sa predsa nikto nerozpráva! Áno, tak to je. Nie ste tu. Ste iba v mojej hlave..." presviedčala som sama seba.
,,Ale slečna ja som naozaj t..."
,,Možno keď zatvorím oči a znova ich otvorím už tu nebudete."
,,Mali pravdu." zamrmlal si popod nos. ,,Takže pôjdete so mnou." chytil ma za rameno.
,,Daj tie paprče preč! Nikam s tebou nejdem! Si iba výplod mojej hlavy a nebudeš mi rozkazovať!"
Pokrútil hlavou a zapískal. Až keď ku mne začali kráčať ďalší dvaja chlapi, všimla som si auto, ktoré parkovalo neďaleko. Kriklavočervený nápis na jeho boku mi bil do očí.
Ústav pre duševne chorých.

Tak toto teda nie! Ja nie som blázon! Nebudú ma brať do nejakého ústavu! Rýchlo som sa prekopŕcla dnu a chcela zatvoriť dvere. Žiaľ, nestihla som to. Zdrapilo ma štvoro rúk a ťahalo k autu. Za ramená ma ťahali po ceste a nohy mi vliekli len tak ledabolo po ceste. Akokoľvek som sa vzpierala, nevedela som sa oslobodiť.
,,Pustite ma! Ja nie som blázon! Nie som blázon!"
Nepočúvali ma.

Vnímala som ako sa na ulici vytvára masa divákov. Všetci sa na mňa pozerali, ukazovali prstami a smiali sa.
,,Pozrite sa na ňu!"
,,Vravela som, že je bláznivá!"
,,Vedel som to už od začiatku!"
Ich výkriky sa ozývali celou ulicou a duneli mi v spánkoch. V hlave sa mi prehrávali stále dookola ako na pokazenom prehrávači. Ale ani jeden jediný mi nepomohol.

Čauko zasrani :D Ale neeee :D To si nevšímajte...som mimo :D Tak aby som sa ešte viac nestrápnila, tak už len dodám : koments a votes please. Thanx. Ľubkam vás. Cmuq :***