Without light (SK-Zayn Malik)

WTF?

Oprela som sa o dvere svojej izby v pivnici a sťažka dýchala.

Čo to do riti malo akože byť? Čo si myslí? Že môže len tak prísť do môjho života a celý ho prevrátiť naruby? Že sa môže so mnou len tak rozprávať? Pýtať sa, či sa ešte uvidíme? Veď ma ani nepozná. Nevie ako žijem. Nevie, aké to je ťažké...A bozkávať?! Chcel ma pobozkať? Ale prečo? Nič o mne nevie. Videl ma prvýkrát. Robí sa to tak? Bozkávajú sa dvaja ľudia v tom svete vonku hneď ako sa stretnú? Neviem. Ale nezdá sa mi to. A tie jeho odhady.. Ale musím uznať, nečakala som, že sa s ním bude tak dobre rozprávať...

Myšlienky mi lietali po hlave ako bubliny. A nie a nie ich prasknúť. Boli dotieravé ako osy a nekonečné ako vesmír. Liezli mi na nervy, lebo som si nechcela priznať pravdu.

Priznaj si to. Až moc na neho myslíš...Páči sa ti. hádalo sa so mnou povedomie.

Nie! Nepáči sa mi! presviedčala som. Ale to asi skôr seba ako jeho.

Koho sa tu snažíš oblafnúť Nyx? Nemala si snáď čudný pocit, keď bol blízko pri tebe? Nevšímala si si podrobne ako vyzerá? A povedzme si to na rovinu - nechala by si sa pobozkať!

Nemalo cenu sa s ním hádať. Bohužiaľ pre mňa - malo pravdu. A to vo všetkom. Hanbila som sa za to, že som to chcela. Chcela som cítiť ako sa jeho pekne tvarované, plné pery spoja z mojimi. Že som chcela cítiť jeho blízkosť...

Potriasla som hlavou. Zobuď sa! Určite sa tak správam len preto, že je prvý, s kým som sa tam vonku rozprávala. Vždy som sa spoliehala na tmu, lebo väčšina ľudí sa jej bála a na môj vzhľad. Ale teraz.....

Už dosť! Nesmiem na neho myslieť! Je to iba obyčajný chalan! Jeden z mnohých, ktorých som videla...Ale vo svojom vnútri som cítila, že iba klamem samú seba. Zaspávala som práve s tým pocitom, že som klamár. Lebo on nebol obyčajný...Ani len jeden z mnohých. Tento chalan mohol zmeniť celý môj život .A presne to aj robil....

*********

Ako zvyčajne ma nezobudili lúče svetla dopadajúce na moju tvár, ale ruch áut, ktorý bol zreteľne počuť aj cez to malé okienko hore. Tma, ktorá bola za mojimi viečkami pretrvávala, aj keď som otvorila oči. No bola som zvyknutá.

Pretrela som si ešte stále ospalé oči a spustila nohy z postele. Pohojdávala som nimi a premýšľala som nad tým, čo budem dnes robiť. No jediné, čo mi behalo po rozume bolo: Musím tam dnes ísť. Musím. To jediné som vedela na 1000000%.Ostatné ma akosi nezaujímalo.

Spamätaj sa dievča. Nie je tu len on. Viem. Nemusí mi to stále pripomínať. Ale ja ani neviem prečo ma to tak vzalo. Nikdy som nemala problémy s takýmito vecami.

Skĺzla som z postele a zamierila do kúpeľne. Urobila som rannú hygienu a upravila sa. Vlasy som si zviazala do drdolu a premiestnila sa k môjmu šatníku. Hoci moja izba bola malá nebol taký skromný, akoby ste očakávali. Boli tam veci od výmyslu sveta, všetky kupované cez internet, keďže cez deň von nechodím a večer veľa obchodov s oblečením otvorených nebýva. Vlastne žiadne.

Vybrala som si šedé hip-hoperské tepláky, čierne tielko a biele tričko na jedno plece s nápisom Never give up. Vyzliekla som si pyžamo a poobliekala sa. Keď som bola hotová, ustlala som si posteľ. Akurát som uhládzala paplón, keď mi do izby vtrhla Zoe s podnosom s raňajkami.

,,Bré ránko." úsmev jej hral na perách ako každé ráno.
Nechápem ako to robí. Ráno je vždy plná energie a už behá sem a tam, zatiaľ čo ja by som najradšej ešte zaliezla do postele.

,,Aj tebe." usmiala som sa.
Keď už pre nič iné, tak preto, že som ju vždy rada videla.
,,Čo dobrého to bude dnes?"
Vždy mi ráno pripravila nejakú mňamku. Uškrnula sa a strčila mi podnos pod nos (áno znie to smiešne :D). Na podnose sa skvel tanier s jogurtom po celej jeho dĺžke a na ňom boli z banánu spravené oči, z pomaranča nos a z brusníc ústa. Vedľa taniera stál pohár pomarančovej šťavy a miska s bebe keksami. Mňam. Nemohla som si pomôcť doslova som slintala.

,,Teda Zoe! Dnes si sa prekonala." pochválila som ju.
Zasmiala sa a poslala ma k stolu. Nemala rada, keď som jedla na posteli. Ale väčšinou som aj tak jedla na nej. Samozrejme, keď ma nevidela. Ponúkla som aj ju, a tak sme jedli spolu. Keksy sme si namáčali v jogurte a zajedali to ovocím. Nakoniec sme vypili ovocnú šťavu a bolo po raňajkách.

,,Nixie..."oslovila ma s vážnym výrazom na tvári.
Jej úsmev zmizol tak rýchlo ako iskra. Nepáčilo sa mi, že ma takto oslovila. S tou prezývkou sa spájala príliš bolestná spomienka. Smrť mojich rodičov.

Keď mi oznamovala, že zomreli pri autonehode, oslovila ma presne takto. Nixie. Znelo to milo, ale mojim ušiam to prišlo presladené. Ako keď pridáte do čaju toľko cukru, že sa už ani nedá piť...

,,Deje sa niečo Zoe?" spýtavo som sa na ňu pozrela.
Nebola ženou pretkanou tajomstvami, a tak mi to nezatajovala, ani sa nezakoktala. Proste mi to povedala tak, ako to bolo. Na rovinu.
,,Musím odísť Nyx. Vieš, že by som od teba neodišla, keby som nemusela. Ale je to priveľmi dôležité na to, aby som to ignorovala."
Chcela som jej vykričať, či aj ja nie som dôležitá, ale bola som ticho. Nemohla som jej to spraviť. Stále pri mne vždy, keď som to potrebovala a vedela som, že som ju obmedzovala. Preto som ju musela nechať ísť. Cítila som, že je to správne.

,,Na koľko?"
,,Na mesiac.. možno aj dva."
,,Na mesiac?" zvrieskla som, až sa Zoe mykla.
,,Mesiac?" spýtala som sa už tichšie. Do očí sa mi tlačili slzy, ale silou vôle som ich potlačila. Tuho ma objala.
,,Je mi to ľúto zlatko."
,,Viem." zamumlala som.
,,Nachystala som ti zásobu jedál aj potravín. Hore som pozaťahovala žalúzie, aj rolety a dokonca som pridala aj čierne plachty. Neprenikne cez ne žiadne svetlo, takže môžeš voľne behať po dome..."
,,Nechcem behať po dome.. chcem, aby si zostala.."
Viem, som sebecká.
,,Nejde to a ty to vieš. Pochop to Nyx, prosím."
,,Ja to chápem...len mi budeš chýbať."
Vzdychla si, no usmiala sa.
,,Aj ty mi budeš chýbať zlatko. Ani nevieš ako veľmi." tuho ma stisla a s tým vyšla z izby.

***********

Bolo niečo po desiatej. Pomáhala som Zoe vyniesť všetky kufre do taxíka, lebo som nedokázala len tak sedieť v izbe a čakať kedy odíde. Nedokázala som ju nechať ísť bez rozlúčky.

Dvere kufra taxíka sa zabuchli a Zoe kráčala ku mne. Chytila ma za plecia a pozrela mi do očí.
,,Dávaj na seba pozor Nyx. Keď prídem, nech ťa nájdem v takom istom stave ako si teraz."
Aj napriek smútku mi vykúzlila úsmev na tvári.
,,Ty si dávaj pozor." objala som ju. Dala mi bozk na čelo, poslednýkrát sa na mňa pozrela a vykročila k taxíku.

Keď sa pohol, otvorilo sa okienko a vystrčila z neho ruka. Zoe mi kývala. Zakývala som jej späť a vybrala sa do izby. Aj napriek tomu aká som bola smutná z toho, že Zoe odišla tešila som sa na to, čo príde. No to nič nemenilo na tom, že som teraz bola oficiálne samučičká ako prst...

Tak a newwww :33. Ako sa vám páči? A čo celkovo vravíte na poviedku? Komenty by potešili. A samozrejme aj votes. Ale to už je na vás ;).Ľubkám vás :** :)