Without light (SK-Zayn Malik)

Arranging

Zayn:

Vedel som, že teraz niekoho súrne potrebuje. No a v tejto chvíli som to mal byť ja. Ja som jej mal dať dôvod žiť. Ja som jej mal dať zámienku na šťastie. Ja som jej mal vyčariť úsmev na tvári. A iba ja som ju mohol naviesť na správnu cestu. Už si nemohla dovoliť zablúdiť, odbočiť ani skončiť v slepej uličke... A tak som sa rozhodol, že to aj urobím. V hlave sa mi pomaličky rodil plán a dúfal som, že sa mi ho podarí uskutočniť. Aj kvôli nej a aj kvôli sebe. Chcel som ju vidieť šťastnú.

,,Nyx? Kde si?" nakukol som do jej izby, no nikde som ju nevidel. Moje oči už si privykli na tmu, takže som konečne nebúral do všetkého naokolo. Videl som aspoň obrysy. No ten jej nie.
,,Tu som. Neboj, neušla som." z kúpeľne sa vystrčila jej hlava. Vydýchol som si.
,,Už si hotová?"
,,Mhm. Ešte momentík."

Sadol som si na kraj postele a premieľal si v prstoch prikrývku. Sledoval som raz prikrývku a raz dvere. Napokon konečne vyšla von. Podišla ku mne a usmiala sa. Nemohol som z nej odtrhnúť oči. Mala na sebe čierne trištvrťové legíny, typujem to podľa toho, že splývali s tmou a takmer ich nebolo vidno, a červené tričko dlhé pod zadok s nejakým obrázkom. Vlasy mala zopnuté v strapatom drdole a na nohách mala nejaké tenisky.
,,Si...nádherná."
Rozpačito sa usmiala, ale potom už predo mnou stála stará známa Nyx. Potiahla ma za ruku, aby som vstal. ,,No tak poď. Už sa neviem dočkať." Tajnostkársky som sa usmial a vzal ju za ruku. Vykročili sme hore po schodoch a potom cez chodbu až ku dverám.
,,Pripravená?"
Pomaly prikývla, a tak sme spolu vyšli von.

Nyx:

Hneď ako som vystrčila nohu von z dverí ma ovial starý známy vánok. Krúžil okolo mňa, hladil ma po rukách a hral sa mi s vlasmi. Pripomínal mi malé dieťa, ktoré konečne prišiel pozrieť niekto, koho už dlho nevidelo. Usmiala som sa. Chýbal mi čerstvý vzduch. Nikdy som dlho nevydržala zatvorená v izbe.

Zayn ma viedol pomedzi spleť uličiek, akoby ich už prešiel stokrát a vedel, že sa nestratí. Mne prišli všetky rovnaké a cítila som sa ako v bludisku. No nebála som sa. Mala som vlastného sprievodcu.
,,Kam to vlastne ideme?" spýtala som sa, hoci som vedela, že odpoveď sa nedozviem.
,,Uvidíš." usmial sa a viedol ma ďalej.
Bola som rada, že sme nikoho nestretli. Nikoho z tých 'ľudí' som nechcela vidieť. Predviedli sa v pravom svetle, keď ma chceli nechať odviesť. Neboli to ľudia. Boli to zvery.

Zayn zabočil za roh a zastal.
,,Sme tu." oznámil mi.
Došlo mi to, chcela som povedať, ale nechcela som byť na neho hnusná. Staral sa o mňa a teraz mi pripravil prekvapenie. Nezaslúžil si to. Keď konečne našiel vo vrecku kľúče, prešlo azda desať minút. Neprekážalo mi to. Vonku mi bolo fajn. Začula som cuknutie zámku a dvere sa otvorili. Zayn ma ako pravý gentleman pustil prvú. Vošla som dnu a počkala pokiaľ vojde aj on. Keď znova zamkol, vzal ma za ruku a viedol ku schodom. Nevedela som kde sme. Nepoznala som to tu. Vlastne som v tomto meste nepoznala nič okrem parku, svojho domu, Zoe a Zayna.

Schod pod mojimi nohami zavŕzgal. Mykla som sa.
,,Sú už staré." upokojoval ma. Pomaly sme zišli dole a potom prešli cez dlhú chodbu. Mala som pocit, že nikdy nekončí. Ale ona mala koniec. Boli ním staré drevené dvere. Zayn do nich zatlačil a vošiel dnu.
,,Nebol som tu už veľmi dlho." povedal si skôr pre seba ako pre mňa.

Porozhliadla som sa. Miestnosť, v ktorej sme sa nachádzali, bola obrovská. Obrovská a prázdna. Jediné, čo tu bolo, bol čierny klavír, ktorý stál uprostred celej miestnosti a dva ťažké tmavé závesy na dvoch obrovských oknách. Mohli byť však akokoľvek tmavé, nezachytili mesačné lúče. Tie sa cez ne predrali a osvetľovali klavír. Celé to pôsobilo čarovne. Priam nadprirodzene. Ako v nejakej knihe.

Zayn už nič nepovedal. Kráčal ku klavíru a ja za ním. Sadol si na stoličku a prisunul sa trochu bližšie. Otvoril veko, ktoré zakrývalo klávesy a začal hrať. Sadla som si na zem a započúvala sa do tej melódie. Bol to Mozart, jeden z mojich obľúbených. Ako to vedel?

Jeho prsty dopadali na klávesy tak ladne a jemne, akoby to bol hral duch a nie on. Hral tak nádherne, až ma hrialo u srdca. Nikdy som nikoho nevidela hrať naživo. Vždy som počúvala iba nahrávky. Nepozerala som sa, počúvala som. Toto bolo iné. Pozerať sa na neho bolo....bolo to neopísateľné. Neopísateľne krásne. Možno aj preto, že som našla ďalšiu vec, čo nás spája. Hudbu.

Ahojkyyyy. Tak a zase vás tu idem otravovať novými časťami :D Viem,viem, už ste odo mňa mali pokoj a ja si ju tu teraz len tak pridám :D No,čo už so mnou. ;)