Without light (SK-Zayn Malik)

My life will go on

A môj život šiel ďalej. Uberal sa síce iným smerom a za iným cieľom, ale šiel. Ako sa vraví ' nie je podstatný cieľ, podstatná je cesta'. A hoci tá moja bola veľmi podstatná, bola ťažká. Veď kto by si bol pomyslel, že niekedy pôjdem sama proti sebe? Proti svojej podstate? Asi nikto. Ani ja. Ale išla som, kvôli nemu. Kráčala som tou cestou, ktorú mi predostrel. Možno nebola ľahká, ale v hĺbke duše som cítila, že je správna.

Veď ľahké neznamená správne. Tak prečo si teda väčšina ľudí volí ľahšiu cestu? Z lenivosti? Zo strachu? Nie. Volia si ju, lebo ich láka ľahko dosiahnutý cieľ. Nechcú čakať. Nemajú trpezlivosť. Všetko chcú hneď. A to je chyba. Aj preto som na seba nesmierne hrdá. Nepodľahla som pokušeniu. Nešla som za vidinou blízkeho cieľa. Pretože nemal záruku úspešnosti. Nie, žeby ten s ťažšou cestou mal. Ale aspoň si ju sama oddriem aj prejdem. A keď nič iné, môžem sa tešiť aspoň z toho, že som sa snažila a skúsila ju.

A tak son teda šla tou ťažšou cestou. Každý deň som teraz trávila so Zaynom. Nebola dňa, kedy by sme neboli spolu. A to bolo dobré. Pretože ma hecoval a nedovolil mi hľadať pochybnosti, ktoré ja nájdem vo všetkom. Poháňal ma vpred a pomáhal mi.

Najskôr iba každú noc ma znova viedol do miestnosti s klavírom. Vždy keď som sa naňho pozrela, spomenula som si, k čomu na ňom skoro došlo. Ale odvtedy som už prešla kus cesty. Učili sme sa spolu hrať na klavír. Ja od začiatku, on sa zdokonaľoval. Počúvali sme jeden druhého. Vraveli, čo treba zlepšiť. Neurážali sme sa. Vedeli sme, že nie sme dokonalí.

Páčilo sa mi to. Byť s ním v jednej miestnosti a počúvať jeho hlas. Nechal sa dokonca presvedčiť aj na to, aby hrával iba on a ja som počúvala. Väčšinou som ale sedávala za klavírom ja. Alebo obaja. Tie chvíle sa mi zdali také čarovné... Rada som o nich snívala a potom ráno počúvala Zaynove otázky prečo sa usmievam zo sna. Dôvod bol jednoduchý. Mohlo za to jemné gesto, ktoré vo mne vyvolávalo veľa pocitov. Pokoj. Radosť. Šťastie. Lásku. Gesto také nevinné, že aj keby ste hádali, asi by ste ho neuhádli. Bol to dotyk prstov. A ten nastal pomerne často, keďže som sa mnohokrát pomýlila a Zayn mi dával prsty na správne klávesy. Obdivovala som ho za to, aký je trpezlivý...

Neskôr, keď si myslela, že som na to pripravená, sme nechodili do klavírnej miestnosti v noci, ale večer. Vtedy, keď nebolo úplné svetlo ani úplná tma. Bolo to čosi okolo ôsmej až deviatej. Bola som zvyknutá na úplnú tmu, a preto sa všetko vo mne búrilo proti čo i len lúčiku svetla. Ale bol tu on. Keby som na to bola sama nezvládla by som to. To som vedela na 100% . Ale on sa tak ľahko nevzdával. Rozprával mi o svetle ako o niečom výnimočnom. Ako o niečom, čo umožňuje rásť stromom i môjmu dubu. Ako o niečom, čo pomáha ľuďom vykonávať činnosti, ktoré by v tme nedokázali. Ako o niečom, čím sa obklopuje Boh i anjeli. A tak som nakoniec uverila, že svetlo mi nemôže ublížiť.

Samozrejme, mojim očiam sa spočiatku protivila tá 'netma' , ale časom si na ňu zvykli. Ale pre istotu, aby vo mne znova nevzkypeli pochybnosti aj obranný reflex voči svetlu aj preto, že sa mi dobre počúval jeho hlas, som poprosila Zayna, aby mi každú noc, čo sme spolu ležali v posteli, porozprával na dobrú noc nejaký príbeh o svetle. Neviem, odkiaľ ich toľko poznal, ale bolo ich veľa. Všetky boli iné, pretože boli z rôznych období a ľudia vtedy vnímali inak. A predsa boli rovnaké. Spájala ich láska ku svetlu. Oslavovali Bohov slnka, ďakovali, že ho znova videli vychádzať a nenastalo zatmenie. Konečne som začínala chápať, prečo som sa v očiach ostatných javila ako čudáčka. Bolo to preto, že oni svetlo vnímali ako dar a ja som ten dar odmietala...

Postupne som si na 'netmu' zvykla a už som ju nebrala ako nebezpečenstvo. Zaynove príbehy už som počúvala iba pre potešenie. Už som mala istotu, že svetlo mi neublíži. Ale predsa len bol toto iba veľmi slabý odvar svetla. A preto sa zase vo mne zjavil obranný reflex, keď som vyšla von za šera. Automaticky som sa rukou zakryla oči a chcela sa skryť. Zastavili ma však Zaynove ruky a jeho upokojujúci hlas.
,,To je v poriadku N. Nemusíš sa báť. Svetlo ti neublíži, pamätáš?" Jeho hlas ma upokojoval a dodával mi sebadôveru.
,,Teraz pomaličky daj dole tie ruky...Ták...To je ono.." usmial sa. Chvíľu som žmurkala, no potom som už videla normálne.
Mal pravdu! Svetlo mi neublížilo! Hodila som sa mu okolo krku a on ma tuho objal. ,,Som na teba hrdý miláčik." zatočil sa so mnou. Potom ma postavil na zem a pobozkal. Bol to zaslúžený bozk.

A tak som sa krok za krokom dostala sem. Naučila som sa hrať na klavíri a nebáť sa svetla. So sebazaprením to šlo veľmi ťažko, ale ako som povedala, nevybrala som si ľahkú cestu. Teraz som už iba krôčik od toho, aby som sa celkom zbavila fóbie zo svetla. Teda ak to bola fóbia. Ale stálo to za to. Konečne vidím veci v pravom svetle, aj keď ešte nie úplne....

Ahojky lásenky :3 Všimli ste si, že sa pomaličky blížime ku koncu? Nie? Tak by ste mali ^^. No nič to, koniec sa blíži, ale ešte nie je tu, takže si užívajte poviedku kým sa dá ;). Zatiaľ pa :**