Without light (SK-Zayn Malik)

Game

Raz za šera sme sa ruka v ruke vybrali do parku. Do toho parku, v ktorom som kedysi strávila každú noc. Do toho parku, v ktorom som nebola skoro mesiac. Kráčali sme pomedzi stromy, ktoré teraz vyzerali dosť strašidelne. Holé konáre pripomínali ruky, kmene telá a na ich stranu sa postavili dokonca aj listy, ktoré nám šušťali pod nohami. Ja som sa však nemusela báť. Mala som po svojom boku ochrancu.

Zastali sme pred veľkým dubom.
,,Mám pre teba prekvapenie." usmial sa Zayn a z vnútorného vrecka na bunde vytiahol knihu. Prečítala som názov. Rómeo a Júlia. Bolo to staršie vydanie, no voňalo krásnym príbehom. Príbehom zakázanej lásky, ktorý som mala najradšej.
,,Ako si to vedel?" objala som ho.
,,Proste som to vedel." lišiacky sa usmial a žmurkol na mňa. Podal mi knihu a sadol si k dubu. Posadila som sa k nemu.
,,Však si ho ideme prečítať?"
,,Ak si to moja pani želá." usmial sa.

Striedali sme sa. Raz čítal on, potom ja. Ja som radšej počúvala jeho pokojný a omamný hlas, zatiaľ čo on radšej môj precítený a tichší. Obaja sme sa teda mohli nabažiť. Niektoré z pasáží sme si dokonca aj zahrali, aby to bolo zaujímavejšie. Ja som už Rómea a Júliu čítala toľko krát, že som knihu poznala naspamäť, a tak z nej mohol čítať Zayn.

*****

Zayn: ,,Hoci aj nežnú chytám tvoju dlaň,

môj dotyk môže sviatosť znesvätiť.

Pútnici mojich pier sa pýria zaň

a hriešny dotyk bozkom túžia zmyť."

Ja: ,,Krivdíte pútnik, svojim dotykom!

Váš dotyk nebol hriešny ani zlý.

Svätica rozumie si s pútnikom,

čo bozkom sa k jej ruke pomodlí.

Zayn: ,,Svätica, pútnik - to je štvoro pier.

Ja: ,,A obaja sa nimi modliť chcú."

Zayn: ,,Keď nezopnú sa, ako nájdu mier?

Povedz im čosi, nech už nerepcú.

Ja: ,,Svätica najviac mlčky povie vraj."

Zayn: ,,Tak mlč - a raj tých svojich úst mi daj."

Naklonil sa ku mne a sladko ma pobozkal. Bol to len okamih, no zdalo sa mi, že naše pery sú spojené večne. Dlho. Nekonečne.

Zayn: ,,Tým bozkom nech je zažehnaný hriech."

Ja: ,,Hriech z vašich úst je teraz na mojich."

Zayn: ,,Máš cudzí hriech? Hneď prikáž ústam nech vrátia ho späť!"

Svoje ruky presunul na môj chrbát a opatrne ma zaklonil dozadu. Celý čas sa potmehúdsky usmieval. Oči mi iskrili. Cítila som sa ako omámená. Možno to bolo tým, že sa mi hrnula krv do hlavy. Pomaly sa blížil k mojej tvári. Vnímala som to ako spomalený záber. Najskôr sme sa dotkli nosmi. Obtrel sa o ten môj a potom pokračoval po ceste k mojim perám.

Oprel sa o moje čelo. Mal zatvorené oči. Možno už konečne začal chápať, že so zatvorenými očami je všetko intenzívnejšie. Potom ich otvoril. Odlepil sa od môjho čela. Jeho pery už boli iba kúsok od mojich. Dychtivo som čakala na bozk. Najskôr ma pobozkal do jedného kútika úst, potom do druhého. Bozk nasledoval až potom.

Bol ako dotyk motýlích krídel - ledva bol cítiť. I tak som ale vedela, že je. Bol ako dotyk snehovej vločky - neviditeľný. A predsa som ho videla vnútorným zrakom. Ale bol to jeho dotyk. Dotyk jeho pier a nie ničoho iného. Preto mal z každého niečo, ale bol iný. Jedinečný.