Dramione

17.

Draco
Keď som sa ráno zobudil Grangerová ešte spala. Bolo mi vtipne pri pohľade na ňu. Jej vlasy boli zas to čo kedysi. Rozmýšľal som čo asi tak musí všetko spraviť preto aby ich aspoň trochu vyrovnala.

Opatrne a hlavne potichu som vyklzol spod periny a ju som zase prikryl. Pozbieral som si veci a medzi dverami som sa na ňu ani neviem prečo ešte raz otočil. Napadlo mi že nemôžem predsa len tak zmiznúť.

Ťažko veriť že si to stále pamätám ale keďže som s ju videl každé ráno počas 7 rokov na škole všimol som si že vždy mala na raňajky to isté. Čierny čaj s medom, bez cukru a cereálie s mliekom.

Položil som jej to na nočný stolík s malým lístočkom s mojim telefónnym číslom. Ona je predsa muklorodená predpokladla som že vie ako sa používa mobil. Hneď potom som sa rýchlo ponáhľal k Pansy. Keď som si predstavil aký výsluch ma čaká aj ma tá dobrá nálada trochu prešla.

„Palacinky!" Vykríkla Ava nadšene a rozbehla sa ku mne. Zdvihol som ju a posadil na linku. „Bol som v obchode a kúpil nutellu a jahodový džem môže byť?" Opýtal som sa akoby som odpoveď nepoznal. Očká jej žiarili radosťou. Bol som šťastný vždy keď som ju takto videl.

Našťastie som sa stihol vrátiť skôr než obe vstali takže som im mohol pripraviť menšie prekvapenie.

„Čo budeme dnes robiť?" Žiadna práca, žiadne vybavovanie, dnes sa budem venovať len mojej rodine. „Chcem vidieť šikmú uličku!" Vykríkla nadšene. Nebol som si celkom istý či chcem ísť až takto medzi čarodejníkov ale čo by som pre ňu neurobil. Bol som tu už tak dávno a bol ešte len jún, takže študenti tam nebudú a aká je pravdepodobnosť že stretnem niekoho znameho?

„Dobré ráno." Pansy otvorila oči a zaspato sa posadila. Je jedno koľko má rokov ona sa nenaučí nikdy vstávať pred 10. „Ty si už tu?" Opýtala sa prekvapene. „Toto necháme na neskôr, teraz sa najedz a pôjdeme do šikmej uličky." Dal som jej na kolená tácku s palacinkami a kakaom. Ako malej. Dnes som mal očividne strašnú potrebu robiť raňajky do postele. Pansy neodmieta nič sladké takže hneď zabudla na celú vec s Grangerovou o ktorej chcela počuť všetko a s chuťou sa pustila do jedla. Bolo mi ale jasné že ma to aj tak neminie.

Hermiona

Zobudila som sa a zistila že som v posteli sama. Najprv som rozmýšľala či sa mi to celé iba nesnívalo. Hajzel, napadlo ma keď som si spočítala že musel odísť skôr než som stihla vstať. Cítila som sa ako hlupaňa keď som si uvedomila ako som sa vlastne nechala využiť.

Chcela som si ísť spraviť čaj ale potom som uvidela moje zvyčajné raňajky na stolíku. Nechápavo som si ich premeriavala a rozmýšľala či som sa vážne nezbláznila. Na malom kúsku pergamenu bolo telefóne číslo. Žeby mal Malfoy mobil? Čo sa to tu do pekla deje? Akoby tých prekvapení už nestačilo, pomyslela som si.

Kým som jedla spomenula som si že som sľúbila svojim priateľom že si dnes niekam spolu zájdeme. Snažila som sa upraviť ale moje  vlasy stále vyzerali ako po divokej noci...bolo vtipné že to tak naozaj aj bolo. Ale oni tak vyzerali skoro vždy takže aspoň nebude nikto nič tušiť.

Do hodinky som už kráčala po šikmej uličke s jasným cieľom. V malej kaviarni na rohu kde sme sa mali stretnúť už všetci boli. Ja, Harry a Ginny s Teddym a malým Jamesom a Ron s Lawender a jej pes, Puding ako som neskôr zistila. Čudné meno pre  psa ale pre istotu som sa nepýtala prečo sa volá práve tak. „Ahoj Hermiona, dlho sme sa nevideli." Pozdravila ma Lawender. Čakala som že to dopadne hrozne keďže sme sa na škole moc nemuseli...alebo lepšie povedané nemohla som tú husu ani vidieť. Ale ako som už povedala ľudia a časy sa menia.

„Kde vlastne pracuješ?" Zaujímala som sa. „Mám cukráreň. Snažím sa ich otvoriť viac ale idem na to pomaly chcem aby sa zachovala jej podstata a to pečenie s láskou." Bolo milé takto si s ňou pokecať. Ani ma neprekvapilo keď som zistila že jej cesty s Ronom sa opäť stretli pravé v cukrárni. Hneď sme sa všetci zasmiali že jeho ,ako povedala Ginny, nenažranosť mu priniesla konečne šťastie.

„Ty nikoho nechceš Hermiona?" O nie nie, túto tému prosím nie. „Nie že by som nechcela ale..." Ako sa zdá niektoré veci sa nikdy nezmenia, ako napríklad to že Lawender nenechá nikoho dohovoriť. „Ale? Si predsa múdra a pekná a navyše s dobrou prácou keby si chcela určite niekoho máš. Takže prečo nechceš?"

Poďakovala som sa za kompliment ale na to druhé som odpoveď akosi hľadala dlhšie. „Chcem byť s niekým až keď si budem istá že je ten pravý." Povedala som nakoniec. A keď sa nad tým aj hlbšie zamyslím, vlastne to bola čistá pravda. Nemohla som prehliadnuť Ginnyn výraz ale radšej som sa tvárila že ju nevidím a pozerala sa všade inde.