Bullying (POZASTAVENÉ)

16

-Shannon-

"Ale ja ťa už nemilujem." Klameš! Potriasla som hlavou a aj napriek rannej hodine a školskému dňu predomnou som sa rozbehla z tej prekliatej budovy preč! Potrebujem odtiaľto vypadnúť! Potrebujem kľud! Potrebujem mamu! Bežala som čo mi nohy stačili. Slzy mi tiekli po celej tvári a pred očami sa mi mlžilo a nevidela som kam idem. Len som bežala. Zrazu som započula trźbenie auta. Pozrela som sa za zvukom a videla iba rútiace sa auto ako sa snaží brzdiť. Rýchlo som odbehla no nestihla som to úplne a v rýchlosti do mňa vraziloy odhodilo ma to o pár metrov ďalej. Žiadna tma ani nič. Bola som stále pri vedomí a s veľkou bolesťou v celom tele..

"Preboha živého slečna!" Započula som krik a buchnutie dverí. Pozrela som sa tam a uvidela chlapa skôr chlapca o tri roky odomňa staršieho ako sa nadomnou skláňa. "Zavolám záchranku len prosím vás nezatvárajte oči!" Celý roztrasený vybral telefón a zavolal sanitku. Nič som nehovorila ani hláska zo mňa nevyšlo. Čakala som že budem skučať od bolesti keď som ako malá pozerávala v správach že niekoho prešlo auto a stalo by sa to mne. No nič. Síce som cítila bolesť no nedokázala som nič zo seba vydať. "Už sú na ceste prosím nezaspávajte. Mňa to strašne mrzí.." Šepkal a hladil mi vlasy. Plakal. Celú tvár mal od sĺz..

Po pár minútach v bolestiach tichu a zvukoch chlapcovich vzlikov sme započuli zvuk sanitky. Prišli ku mne doktori a pýtali sa ma rôzne veci no ja som na nich len nemo hľadela a tíško čakala kedy ma zbavia tej ukrutnej bolesti.

Začali sa okolo nás zhromažďovať hlúčiky ľudí. Videla som medzi nimi pár ľudí zo školy. Všetci sa na túto scénku ako vystrihnutú z akčného filmu pozersli šokovane, miestami ľútostne a bolestivo. V tom k nim pribehol Justin s Petrom a keď to zbadali obom vyhŕkli slzy. Justin sa zložil na kolená. Nemohli ísť ďalej lebo policajti im to nedovolovali.

Zobrali ma na nosítka, na tvár mi dali kyslíkovú masku a naložili do sanitky. "Povieš mi tvoje meno?" Opýtala sa ma hnedovlasá, na prvý pohľad sympatická, sestrička. Pozerala som na jej dokonalú tvár. Neberte to zle ale vážne ju mala perfektnú. Bez jedinej vrásky, vyrážky či hocakého nedostatku. Vyzerala ako porcelánová bábyka. Pokožká úplne perfektná a črty tváre dokonalo a podrobne rozpracované na samú dokonalosť. Závidela som jej.

"Shannon Riverová." Zašepkala som so zachrípnutým hlasom. Prikývla.

"Vieš mi povedať číslo na maminku?" Rozprávala na mňa ako na malé dieťa ale chápem. Nevie v akom psychickom stave som.. A popravde? Nie v najlepšom.

"Moja mama zomrela včera a otec je Joshua River, ale jeho číslo neviem.." Zamrmlala som so slzami v očiach. Spomenula som si na svoju mamu. Moju milovanú mamičku ktorá pre mňa robila prvé aj posledné.. A ja som aj napriek tomu na ňu bola často hnusná a kričala na ňu. Svoju mamu si musíme držať pri nás čo najbližšie. Je to žena ktorá pre nás trpela bolesťami deväť mesiacov a nakoniec v kŕčoch nám dala šancu na život. Je to žena ktorá nás miluje aj napriek naďím chybám. Žena ktorá nám dokáže vykúzliť úsmev na perách aj keď je nám najhoršie už len jej objatím. Dáva nám lásku a podporuje nás. Mamu si treba vážiť a tráviť s ňou čo najviac času sa dá. No ja som tú svoju stratila.. Už jej nemôžem povedať ako moc ju ľúbim ako potrebujem poradiť s úlohami. Nebude tu keď budem mať zlomené srdce sko teraz sj mám. Nebude tu keď budem tehotná a nebudem si vedieť dať rady. Nebude na mojej svadbe s mojimi deťmi. Nebude tu. Nie je tu..

Sestrička prikývla a nahla sa ku chlapíkovy ktorý tu s nami bol a pozoroval nás. "Nájdi prosím ťa číslo na Joshu-u Rivera." Zašepkala mu. On prikývol a vybral si telefón.

"J-ja mám jeho číslo v telefóne." Zachraptela som. Obaja na mňa strhli pohľad. "Mám ho vo vrecku, ak je teda ešte celý."

Žena mi vybrala z vrecka mobil a odblokovala ho. Mal len pár škrabancov a trochu prasknutú obrazovku inak bol v poriadku. "V posledných volaných ako pán River?" Spýtavo a mierne nechápavo sa na mňa pozrela. Sakra ja som si nezmenila to meno? Jemne som prikývla. Stlačila zelený telefónik a mobil si priložila k uchu.

"Dobrý deň pán River, tu Je Alice Woolfová. Sestrička z miestnej detskej fakultnej nemocnice. Volám vám lebo vaša dcéra mala nehodu. Zrazilo ju aut-" nedopovedala a bola prerušená mojim otcom no nepočula som čo on povedal. "Prosím ukľúdnite sa pán yriver. Vaša dcéra je v poriadku. Je tu s nami v sanitke berieme ju do nemocnice na vyšetrenia. Neupadla do kómy ani nič nebojte sa. Rozpráva sa s nami. Len vás prosím prídite do nemocnice musíte prísť ako jej zákonný zástupca." Ako hovorila sledovala som infúziu a rôzne iné vybavenia ktoré tu mali. Bolo to fascinujúce. Chcela by som niekedy robiť takúto záchranárku. Zachraňovať ľuďom životy. Pomáhať im. Musí to byť úžasné.

"Shannon tvoj otec príde do nemocnice. Ako sa cítiš?" Pozrela na mňa a telefón si schovala do vačku. Snáď mi ho vráti. Veď načo by jej aj bola taká statá rachotina?

"Celkom dobre. Trochu ma bolí pravá noha a hlava ale inak je to vcelku dobré." Jemne som sa usmiala.

"Nie je ti na vracanie?" Opýtala sa ma. Pokrútila som hlavouy "dobre. A dobre sa ti sýcha?" Prikývla som. "Dobre. Ale tú masku ti pre istotu ešte nechám." Usmiala sa. Prikývla som a zatvorila som oči. "Si unavená?"prikývla som a v tej chvíli zaspala.

Z pohľadu Jushu-u:

Položil som telefón na stolík a hlavu si vložil do dlaní. Toto sa nemalo stať.. Moja manželka mala byť nažive a dcérka v poriadku a nie jedna mŕtva a druhá skoro tiež. A teraz tu sedím ako 5 peňazí a nejdem za ňou? Čo som to za otca?! Postavil som sa a vybehol von z kancelárie. Stihol som si zobrať kľúče od auta a ignorujúc výkriky môjho mena som utekal ďalej. Až di detskej fakultnej nemocnice.

Zaparkoval som a vybehol do budovy. "Idem za Shannon Riverovou." Stará paní za pultom prikývla a začala ťukať v počítači.

"Chyrurgické, izba 120." Neochotne a s otrávenosťou v hlase mi odpovedala. Rýchlo som vybehol schody aj keď som nezušil kde je chyrurgické. "Prosím vás kde nájdem chyrurgické oddelenie? Lôžkovú časť." Opýtal som sa mladej paní s kočíkom.

"O poschodie vyššie tam zabočíte doľava a tam dú veľké sklenené dvere. Iba zazvoníte a oni vás pustia." Usmiala sa. S jemným ďakujem som znova vybehol schody a išiel na oddelenie. Z toľkého behu by som mohol aj schudnúť no nie? Na čo to teraz myslíš River? Dcéra je na nemocničnom lôžku a ty myslíš na chudnutie? Hanbi sa!

Pravda! Bežal som ku dverám a zauvonil som. "Prosím?" Ozval sa ženský hlas. "Prišiel som za Shannon Riverovou." Bez odpovede "zložilá" a otvorila. Vošiel som dnu a hľadal izbu číslo 120. Keď som ju našiel uvidel som pred jej dverami chlapca. Celého uplakaného a spiaceho. Slzy mu tiekli tvárou no spal..

Je to krátke ale som na dovolenke a nemám čas písať. Prosím názory? :)