Bullying (POZASTAVENÉ)

23

"Láska.." Rozoznel sa mi v ušiach ten nádherný anjelský, no zakázaný hlas. Nedokázala som sa na neho pozrieť. Nezvládla by som tú bolesť, keď si predstavím, že už sa s ním nesmiem stretnúť

"Ryan, prosím odvez ma domov." Ignorujúc jeho oslovenie mojej osoby a šepkajúc poprosila Ryana o odvoz.

"Shannon prosím pohovorme si.." Znovu! Nie! Nesmiem sa na neho pozrieť. Viem že by som podľahla jeho nádherným očiam, plným perám a malému nosu ako gombička. A to nesmiem..

"Ryan, prosím!" Slzy som cítila na tvári a ledva sa držala na nohách. Keď mi dokázala spraviť toto, len pri varovaní, čo by mi spravila, kebyže som s ním? A ešte k tomu, keď jej otec má takú moc.

"Počkaj ma v aute." Podal mi kľúče od jeho auta. Zobrala som si tie kľúčiky a rýchlo vybehla von. Odomkla som auto a sadla si na miesto spolujazdca. Kľúče som položila do malej priehradky. Pozrela som sa na TEN dom a hlavu následne vložila do dlaní.

•Flashback•
Prechádzala som parkom blízko otcovho domu. Vlastne už nášho domu. Bola mi zima a kráčala som už snáď dve hodiny. Bola som celkom smädná a unavená a nohy ma už tiež boleli. Započula som za sebou kroky a šušťanie lístia. Otočila som sa za seba, no nič ani nikoho som nevidela. Pokračovala som ďalej. Znovu! Znovu sa to ozvalo.

"H-haló?" Znovu sa nikto neozval. Počula som len svoj zrýchlený a prerývaný dych. Pomaly som sa otočila znovu pred seba, keď mi náhle na ústa niekto dal látku a ja som zatvorila oči.

Prebrala som sa na zemi v parku. Pomaly som sa podoprela rukami a obzrela sa okolo seba. Nikde nikto. Čo a to stalo? Všetko sa mi to zdalo? Žeby som z toľkej únavy zaspala a mala až tak reálny sen..?

"No pozrime sa kto sa uráčil zobudiť." Celým telom som sa otočila na zdroj hlasu. Predomnou stála Rossalie. No to mi mohlo napadnúť už podľa toho piskľavého hlasu. "Keď si tu odpadla nemala som chuť si špinit ruky a dom s tvojou osobou. Tak si tu ostala. A teraz hodíme reč." Nechutne sa usmiala a čupla si ku mne. Chytila ma za lem mikiny a pritiahla blízko ku tvári. "Dopočula som sa o tvojom malom romániku s Justinom. Dovoľ mi ti pogratuľovať." Zákerný úsmev sa jej objavil na perách. Odshodila ma ako handru a postavila sa.

"Ja som Justina varovala no neposlúchol ma. Ale chápem ho. Je zaslepený tvojou krásou. Áno, správne. Si krásna. Tvoja nevinná tvárička zmiatne každého. No ja sa to chystám zmeniť." Ledva som stihla mrknúť a jej šic čižiem skončil v mojom bruchu. Zvyla som sa do klbka a zalapala po dychu. "Justin bol vždy môj. Všetko bolo moje, až pokým sa neukázal tvoj mizerný život." Znovu do mňa kopla. "Ah!" Šeptom som zakričala od bolesti. "Všetci začali ľutovať tu chuderu River, ktorá má chorú maminku a schátralí dom. Nikoho som už nezaujímala." Znovu sa sklonila a surovo ma znovu za okraj mikiny jemne nadvihla. "Ale s tým je už koniec! Dáš Justinovi pokoj! Nechcem ho už v tvojej blízkosti vidieť, inak to dopadne veľmi zle!"

"N-nemôžeš mi zakazovať sa s ním s-stretávať!" Všetko ma bolelo..

Chytila ma za okraje mikiny a pritiahla si ma ku sebe bližšie. "Tak ja ti to zipakujem znovu a pomalšie. Ešte raz ťa uvidím v blízkosti Justina, tak si to pekne odskáčeš! Rozumela si?" Neodpovedala slm len som nechala slzy tiecť po tvári a zťažka dýchala. Mihnutím oka mi strelila facku až som skoro spadla. "Rozumela si?!"

Prikývla som a zťažka sa nadýchla. "Tak to dúfam!" Odhodila ma na zem a odišla.
•End of Flashback•

Celá uplakaná som si po tvári prešla dlaňami a zhlboka dýchala. Započula som zvuk otvárania dverí. Auto sa jemne zatriaslo čo naznačovalo tomu, že Ryan už prišiel. Zabuchol dvere a naštartoval. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla a oprela sa o sedačku. Stále so zatvorenými očami. Hlavu som otočila na Ryanovu stranu a pomaly otvorila oči. No nesedel tam Ryan, ale Justin..