Bullying (POZASTAVENÉ)

27

"Dobré ránko slniečko." zašepkala mama s úsmevom na tvári. Vedela som, že to nie je pravý úsmev. Bol falošný. Ako všetky, ktoré ukazovala svetu posledné týždne. Je to smutné a bolestivé zároveň, vidieť svoju vlastnú matku smutnú a utrápenú cez deň a v noci počuť jej plač. Mám síce málo rokov, ale chápem všetkému, čo sa tu deje.

"Dnré ráno mami." pomaly som si sadla a zívla si. ponaťahovala som si celé telo a zhlboka vydýchla. Dneska je sobota, takže nemusím ísť do školy. Super!

"Dole sú raňajky slniečko. Vstaň a prídi sa dole najesť." usmeje sa a odíde. o chvílu už znovu počuť z dolného poschodia krik a búchanie vecmi. Jemný a tichý povzdych unikol spomedzi mojich pier. Postavila som sa z postele a vyšla zo svojej izby na chodbu. "Ale prečo?!" krik mojej mami sa ozýval všetkými chodbami a odrážal sa od stien, čím sa ešte zvyšoval. Rukami som si zakryla uši a s prižmúrenými očami som prebehla do kúpelne.

Po rannej hygiene som sa prezliekla a opatrne prešla ku schodom. Jednou nohou som stúpila na úplne posledný schod a započúvala sa do ticha, ktoré prerušili mamine vzliky. Stúpila som na chladnú dážku a vošla do obývačky. Mama sedela na sedačk s hlavou v dlaniach a plakala. Poobzerala som sa okolo seba no otca som nevidela. Otočila som svoju hlavu na chodbu a zbadala ho tam stáť aj s kufrom. Obúval sa. Pribehla som k nemu a chytila ho za ruku. "Oci, kam ideš?"

"Sklonil sa ku mne a zahladel sa mi do očí. "Vieš Shannon, ja som si našiel veľmi dobrú robotu a byt, ale je to mimo mesta. Musím tam odísť, ale sľubujem, že za tebou budem chodiť." slabo sa usmial. "A môžem ísť s tebou? Aj mamka by mohla ísť." veľký úsmev ukázal moje mliečne zúbky. "NIe, Shannon, nemôžete. Na prácu sa usím sústrediť a vy by ste ma roztilovali. Vy tu ostanete a ja za vami budem chodiť." povedal už nie tak usmiato a milo a moju ruku odstrčil. Do jednej ruy chytil kľúčku a do durhej kufora vyšiel von. "Niééé!!"

"Shannon. Shannon!" trhnutím som sa posadila a začala zhlboka dýchať. Pozrela som sa vedľa seba a zbadala tam sedieť otca. "ŠŠŠŠ... Už je dobre Shan.." zašepkal mi do vlasov a vtisol do nich malý bozk Celá som sa triasla a hlavou mi stále behala tá istá spomienka. Spomienka, ktorú spôsobil môj aktuálny utešovateľ. Toľkej irónie v jednom momente môjho života.

"Shan?" zašepkal otec, ktorý ma stále držal vo svojom pevnom náručí. Pozrela som sa jeho smerom a uvidela ustráchaný pohľad v jeho očiach. Jemne som pokrútila hlavou, aby som sa dostala von z môjho toku myšlienok a spomienok a jemne sa usmiala. "Som v poriadku oci, iba zlý sen." Celú moju tvár si premeral pohľadom, akoby hladal náznak klamania. No, čo ám poviem. Som dobrá herečka. Nakoniec mi pozrel do oči a na perách vytvoril náznk úamevu.

"Keby sa čokoľvek dialo, tak prídi za mnou, alebo zakrič. Idem si ešte ľahnúť. Je málo hodín a aj ty by si si ešte mala pospať." postavil sa z postele a pobozkal na čelo. Prikývla som a znovu sa zachumlala do perín. Otec zavrel za sebou dvere a následne boli počuť jeho kroky do spálne. Svoj pohľad som mala nasmerovaný na strop a znovu sa ponorila do hlbín mojej mysle a spomienok.

"Veselé Vianoce Shannon." Zašepkala mama, keď vchádzala do mojej detskej izby. Je to tu. Naše prvé Vianoce bez otca. Už je to síce 5 mesiacov, čo nás opustil, no aj tak mi chýba. Na Vianoce sme vždy chodievali kupovať nový stromček a ozdoby, pretože sme vždy všetky rozbili pri odzdobovaní. Už to bola taká tradícia. Každoročná bitka so surovinami na koláča, keď sme "pomáhali" mame piecť. Nakoniec sme skončili v obývačke a pozerali vianočné filmy. No tohto ročné Vianoce sú iné.