Marry Him »h.s ✓

1. Married and Harry

(edited)

Ráno ako každé iné, no niečím odlišné.
Matka už od skorého rána lieta po našom dome. Na mňa sa nepríjemne mračí, vždy keď zazrie ako si tajne zobkám zo syrových tičiniek.

Nenávidím to, že mi nikdy nepovie čo práve chystá. Behá tu ako splašená husa, v jej opätkoch a spoločenských šatách, a každé smietko prachu zmieta bielou utierkou.

Vždy keď mi venuje pohľad, nie je to ten láskyplný pohľad milujúcej matky.
Opak! Moja matka ma tak povediac nenávidí a vždy mi z čistej zášti, podstrkuje nejakého bohatého chlapa.

Vôbec nemám ľudí z jej spoločnosti rada.
Už veľakrát pozvala k nám domov mužov z jej butiku, pri ktorých ste vedeli v podstate len po jednom pohľade, o čo im ide. No a nikdy z toho nevzyšlo nič dobré.

„Matka, môžeš mi povedať čo robíš?”
Nechápavo ju sledujem, pri čom ležím na našom pohovke, s nohami vyloženými na stole. Viem že to nenávidí, čo je hlavnou, efektívnou myšlienkou. Hlavne zachovať vzájomnú nenávisť, pekne harmonicky funkčnú.
Ona si ma len karhavo prezrie, no hneď zdvihne nos do hora, v podstate ako vždy, a neodpustí si jej povrchný tón.

„Že sa nehanbíš tu sedieť ako nejaká chrochtľa. A ešte k tomu si na svoju matku drzá. Mala by si ma prinajmenšom uctievať, uvedomuješ si kto ťa porodil?!”
Venuje mi pohľad so skrčeným nosom. Nenávidím to, aké sme si vo veľa ohľadoch podobné. Našťastie je Boh spravodlivý a povahové vlastnosti som som zdedila po mojom otcovi.

No po jej slovách mám chuť sa začať hystericky smiať.

„Vieš, matka. Mám pocit, že ty si ten posledný človek, ktorý mi má to právo niečo vyčítať.”
Založím si ruky na hrudi. Slová z mojich úst sú oprávnené. Nikdy nebola ona tou, ktorá by sa podieľala na mojej výchove, takže slovami úcty na nej plytvať samozrejme nebudem.

Len si odfrkne, no je našťastie ticho.
Zapnem nejaký kanál so seriálom Kúzelníci z Beverly Hills.
Úspešne sa mi darí ignorovať mater, a nevnímať vlastne celý svet okolo.
Do mojej hlavy sa však vrútia aj temné myšlienky. Je to už päť mesiacov od doby, čo som naposledy videla môjho otca. Opäť je na služobnej ceste a podstatnú časť svojho života trávi v kancelárii. Otec žije jeho prácou, no ja mu to nebudem vyčítať. To on sa podieľal na mojej výchove. Výčitky sú preto predovšetkým mierené na matku.

Až po chvíli, keď mi neznesiteľne matka lúska pred očami jej dlhými umelými nechtami, sa preberiem z oceánu myšlienok.

„Okamžite sa choď pripraviť, čakáme dôležitú návštevu a nepotrebujem, aby si mi spôsobila väčšiu hanbu ako doteraz.”
Ukáže na mňa výstražne. Ja sa jej však nebojím. Nenávidím keď mi rozkazuje a je panovačná.
Vlastne, snobstvo a panovačnosť sú jej hlavné vlastnosti. Pochybujem že je ich tam početne kladných. Jej prehnaná milosť vždy odzrkadľuje jej kriticky veľkú falošnosť.

„Zabudni. Dnes už niečo mám. A nie, nehodám to zrušiť.”
Venujem jej falošný úsmev a ďalej ju s nezáujmom ignorujem. Ako som spomínala, nemám dôvod byť k nej spravodlivá. Konieckoncov, ona spravodlivá nikdy nebola.

„Čo si to k matke dovoľuješ? Vieš čo by robil tvoj otec keby tu bol, mladá dáma?”
Zasyčí po mne a nakoniec sa diaboľsky usmeje. Jej úsmev vie byť v nevhodných situáciách vážne desivý. No viem predom, že tento boj má prehraný. Mám viac es v rukáve, než je ona schopná pochopiť.

„Neurobil by nič. Možno sa na tebe so mnou zasmial.”
Vysmejem sa jej do tváre. Je to pravda. Vlastne moje domienky sú, že otec domov často opúšťa hlavne kvôli tejto príšere. Nemôže ju vystáť tak ako ja.
A naďalej si ju nevšímam, aj cez jej hlučné burácanie.