„Nikdy som netúžila dýchať istý vzduch v spoločnosti snobského diabla. V tej chvíli ale každý stratí hlavu, a ja som ju stratila pri ňom."
Sasha Lewis žije život ako jej rovesníčky v spoločnosti jej sobeckej matky a otca ktorý je vášnivý workoholik...
Ostré biele svetlo mi žiarilo do očí, v kontraste s čisto bielymi stenami. Ako ja nenávidím nemocnice. Tieto priestory pre mňa pôsobia negatívnym dojmom, a pripomínajú mi nepríjemne zažitky, niekde hlboko v mojej hlave. Ako nemá pripomienka čo som spôsobil.
Rukou si prejdem cez vlasy a silno zaťahám. Nepohodlne sa pomrvím na tvrdom sedadle modrej farby, a očami hypnotizujem biele nemocničné dvere. Každú chvíľu z nich vybehujú doktori v bielych plášťoch, niektorý v zelených, tí ktorí operujú. Ako aj moju Sashu. Akú tvoju Harold? Netrep kokotiny.
Zrazu z nich vybehne doktor tmavšej pleti ktorý sa ohliada okolo. Rýchlo sa postavím. "Prosím, ako je na tom Sasha Lewis? Priviezli vám ju sem pred tromi hodinami a nám nikto stále nedal informácie ohľadom jej stavu."vyvalil som naňho a on len prikývol a začal vykladať.
"Slečna Lewis dlhšie trpela chorobou zvanou hemateméza. Príznaky sú časté nevoľnosti, či zvracanie krvi. Môžeme ju nazývať aj rakovina žalúdka. Slečna musela utrpieť jeden z príznakov vracania krvi. Táto choroba sa dá liečiť operáciou, čo sme sa už snažili vyriešiť. Slečna je už úspešne po operácii ale musí oddychovať a nabrať nové tekutiny do tela."
Po tomto naňho pozerám ako teľa na vráta, a snažím sa vstrebať všetky nové informácie. Rakovina žalúdka?! Vydýchnem si keď zistím že je Sasha v poriadku. "A pane."zastaví má ešte doktor. Otočím sa naňho a čakám čo z neho ešte vypadne. "Vaše dieťa neprežilo kvôli silným tabletkám ktoré slečna požila. Je mi to ľúto."pohladí ma po pleci.
Zadrhnem sa keď počujem čo povedal. Dieťa? Veď testy boli negatívne! Len naňho ostanem civieť a chvíľu sa ocitnem v tranze z šoku kvôli tejto novinke. No po chvíli ma pichne v hrudi. Ja som ale sviniar. Veď ja som sa modlil aby nemala to decko a pri tom som si neuvedomoval aká veľká vec to je.
Preboha, veď to bolo niečo zo mňa a zo Sashi! Bol to zárodok mojej túžby a jej sĺz, no bolo to moje dieťa. Slzy sa mi rázom tvorili cestičkami po lícach a cez rozmazané oči som ešte videl ako na koliečkovom lehátku prenášajú pacienta z operácie. Sasha.
Rozbehnem sa k lehátku kde leží bledá Sasha s hadičkami v rukách, pri čom pri nej ide sestrička, ktorá ťahá kapačku, ktorá je napojená na Sashu. Venujem posledný pohľad jej tvári , kým s ju doktori vezmú na nemocničnú izbu, do ktorej mi zakážu ísť.
"Dopekla viete kto som?! Pošlem na vás môjho právnika vy zmrdi!"prasknú mi nervy keď ma stále nechcú pustiť k Sashi. Nejaké staré čarodejnice mi venujú karhavý pohľad, no mám ich úplne v piči. Teraz sa chcem dostať k Sashi.
Ofučane sa posadím na nepohodlnú plastovú stoličku a sledujem ako ku mne kráča mama s Grace, s kávami z automatu v rukách. Mama mi jednu podá a ja si ňou zohrejem studené a spotené dlane. "Tak čo? Už ti oznámili jej stav?"spýta sa mama keď mi Grace podáva šunkovú bagetu. Prevezmem si ju a začnem im vysvetľovať čo mi povedal doktor.
Chvíľu nad tým každá nepokojne rozmýšľajú no po chvíli začnú horlivú debatu, výmenu názorov. Niečo sem tam započujem. "Dúfam že sa stihne uzdraviť do svadby." Dieťa som im nespomenul, a dúfam že to ani nevyjde na svetlo sveta. To je len medzi mnou a Sashou.
"Harry mal by si sa ísť domov vyspať."ozve sa za mnou mama, keďže Garce smrká do bieleho pleteného kapesníka a pomaly zaspáva na tvrdej stoličke. Mama sedí a pozoruje ma a moje kroky cez dlhú chodbu ktorou nepokojne pochodujem.
Myšlienky mi rázom uháňajú hlavou. Ignorujem jej znepokojenie a rukou si chytím čelo, pri čom zatvorím oči a zastavím moje kroky. "Budem tu kým ma k nej nepustia."tvrdo na ňu pozriem a ďalej pochodujem. "Chlapče, ráno múdrejší večer. Inak tu vychodíš dieru."slabo sa usmeje.
"Nikam nejdem."zavrčím a chrbtom sa opriem o studenú stenu. Pôžitok pre môj spotený chrbát. Som nervózny, aj keď viem že je v poriadku. No v kľude nezaspím, kým ju neuvidím. Jej modré veľké dúhovky a čokoládové vlasy. Dopekla, zniem ako chlap z nejakej trápnej telenovely.
"Je roztomilé ako ju máš rád, no nepreháňaš to už trošku?"nadvihne obočie s úsmevom. Len zúžim oči a zatnem zuby. "Ja ju nemám rád!"zakričím a rozbehnem sa cez chodbu.
Nie som žiaden suchár, a Sashu nemám rád. Je otravná. No sladká. Nie nieje! Vieš že je. Kurva drž už hubu. Nevieš si priznať pravdu. To nieje prevda! Máš hlavu tvrdohlavú ako kameň. Nenávidím ťa. Lebo ja ťa milujem. Argh.
Nohou kopnem do auta, a päsťou udriem do čierneho skla. Škubnem dverami a následne ich za sebou aj hlasno zavriem. Áno, Sasha je sladká. Každý to vie aj cez jej tvrdohlavú povahu, sa v nej ukrýva len bezbranné dievča, túžiac po tom, aby ju niekto rozmaznával. Je to také zvrátené keď práve, na toto myslím. Nikdy takto nerozmýšľam a ani už v živote nechcem. Pripadám si ako teplý.
Výjdem z nemocničného parkoviska a neriadenou rýchlosťou uháňam domov do postele. Tento spánok však nebude kľudný tak ako som si myslel...
[S A S H A]
V hlave ma neuveriteľne bolelo a viečka som mala ťažké čomu nasvedčoval môj výkrik. Bála som sa. Moment, keď moje sa viečka nedali zdvihnúť a ovládol ma taký strach ako nikdy. Kde som?
Nemocničný pach, mi bol jasným dôkazom. Podľa zvuku buchnutia dverí usúdim že niekto vošiel cez dvere. "Slečna pokoj. Ste v nemocnici po operácii. Odpočinte si, to potrebujete."ozve sa pri mne milý hlas.
"Kto ste?"spýtam sa chrapľavo, keďže môj hlas po prebudení naberá ešte biritskejšie decibely. Muž sa zasmeje. Privedie ma do ešte väčšej neistoty. "Som váš súkromný lekár. Pán Styles ma zavolal."zaznie po chvíli. Harry? Prečo by to robil?
"Prečo nemôžem otvoriť oči?" Vyzvedám ďalej a snažím sa pohnúť končatinami, no neposlúchajú ma. "Ste vyčerpaná. Operácia bola náročná a je zázrak že ste sa vôbec prebudili."
"Musíte si pospať."prikáže mi ale ja nemôžem ísť spať. "Chcem vydieť svoju rodinu." "Žiaľ, teraz nemôžete. Dnes si musíte len pospať."povie a začne mi niečo robiť s rukou. Nemám potuchy čo. Cítim ako mám v rukách pripojené rôzne hadičky a kapačky.
"Chcem vydieť svoju matku!"začnem sebou kmytať. Nemám rada nemocnice a doktorov, ktorý sa snažia pôsobiť že to robia pre vaše dobro, pri tom to sú len snobci s lekárskym titulom.
"Slečna Lewis. Okamžite sa upokojte, stúpa vám tlak. Nesmiete sa takto rozrušovať." Stále melie svoje a mne už pomaly dochádzajú nervy.
Začala som sa vzdorovať, a počula som neznesiteľné pípanie a vtrhnutie zdravotných sestier do miestnosti. Moje ruky a nohy prichytili a cítila som ako mi niečo pichli do ruky.
Najprv to štípalo, no neskôr som cítila len únavu a potrebu späť. Myslím že má uspali..
◾ Ahojte. Dlho tu nebola kapitola.
Bola som na súťaži a teraz som sa vrátila z prespávačky v škole :)
Pri tom túto nedeľu (12.5.2019) mám vystúpenie na deň matiek. Tento týždeň bol dosť ťažký a ešte som aj začala písať nový príbeh!
Pozrite si ho, je s Harrym c:
К сожалению, это изображение не соответствует нашим правилам. Чтобы продолжить публикацию, пожалуйста, удалите изображение или загрузите другое.
