Marry Him »h.s ✓

17.Ill And Dream

Negatívny. Jedna čiarka.
Nazvite si to ako chcete.
V ten moment ma pichli v hrudi.
Celé moje ja kričalo že je to úžasná správa a nemusím mať Harryho dieťa, ale ja...aj keď som si to nepriznala túžila som po tomto malom zázraku.
Pozerať ako vyrastá, ako vám deväť mesiacov rastie pod srdcom a vy mu dávate všetko, vrátane samej seba.

Pichnutie neznamenalo od šťastia. Vtedy sa vo mne niečo zlomilo a z očí sa mi spustili slzy. Horúce a mokré slzy zúfalstva. Áno, som zúfalá.
Zúfalá zo samej seba.
Zúfalá z Harryho.
Zúfalá z bábätka, ktoré ani nieje.
Už,
Dosť!

Slzy si utriem opakom ruky, a otvorím dvere kde už stojí bledý Harry.
Snažím sa skryť sklamanie a len sa falošne usmejem.
"Nie som v tom."prikývnem a on si vydýchne, urobí otočku okolo svojemlj osi a narazí chrbtom do steny. S rukou na srdcom si vydýchne.
Pretočím oči a so spadnutými kútikmi pier idem cez žlto zafarbenú chodbu nášho domu, do mojej izby.

"To je super nie?"otočí ma k sebe Harold ktorí sa škerí ako slnko na hnoji. "Je."prikývnem s falošným úsmevom ktorý vyzerá skôr ako nepodarený pokus o úškrn.
Otočím sa a vytrhnem sa mu.
Vojdem do mojej izby, svetlo modrej farby s bielym nábytkom.
Zamknem ich.
Prídem ku komode na ktorej som s celou našou rodinou a aj s Tylerom.

S nervami chitím fotku za jej strieborný rámček a hodím ju o zem.
Sklo sa rozletí po celej izbe, na malinké kúsočky, ale kúsky skla sa miešajú s mojimi dopadajúcimi slzami. Padnem na zem a pri tom vykríknem, keď zacítim ako sa mi cez látku jeansov zarýva sklo do zadku.
Keď sa snažím zdvihnúť, moje ruky sa tiež poškriabu o sklo a ja sa na nej pomaly pozriem.

Na moje krvavé ruky dopadne slza.
Zasyčím keď ma to začne štípať.
Môj zadok bolí a som si istá že mám zakrvavené nohavice.
Zrazu sa dvere rozrazia z pantov.
Stojí v nich zamračený Harold.
Keď mňa uvidí na zemi, zmení sa na prekvapený.
"Čo? Sas-"nestihne dopovedať, lebo sa mu hodím do náruče a spolu s ním sa zakymácam. Rukami sa dotkne jeho hrude a následne si na ňu položím hlavu. Tlkot jeho srdca je pre mňa najupokojivejší zvuk v tento moment, aj keď je jeho dych nestabilný a srdce bije ,spolu s jeho adrenalínom, rýchlo.

Pomaly ma hľadí po vláskoch a vie, že v tento moment potrebujem len pomocnú ruku a pevné objatie.
V týchto dňoch stále plačem. Stáva sa zo mňa iná osoba. Ale ja sa nechcem meniť. Nechcem meniť seba a ani svoje správanie.
Tento problém má veľa dievčat.
Nemajú sami seba radi a pochybujú nad sebou. Ja nie. Ja mám seba rada a preto sa nechcem meniť.

Chytí ma od zadkom, lebo ma chce preniesť do postele, no odskočím od neho s hlasným au.
"Čo sa deje?"zamračí sa.
Otočím sa pomaly chrbtom k nemu a čakám na jeho reakciu. Počujem len ako sa zhlboka nadýchol.
Pozriem späť k nemu a vydím ako sa potichu chichoce.
Robí si kurva srandu?!

"Je na tomto niečo vtipné?"spýtam sa so slzami v očiach, až plačivo. Zase sa zo mňa stala tá slabá osoba. No ako to mám vydržať keď som v najhoršom citovom rozpoložení a on sa na mne ešte smeje?!

Následne jeho pobavený pohľad poklesne, a nahradí ho vážna tvár.
"Nemyslel som to tak."ohradí sa, keď uvidí slzy v mojej tvári.
Snaží sa mi ich zotrieť no ja len jemne odstrčím jeho dlaň a idem do kúpeľne.
Z hornej zásuvky vytiahnem lekárničku, z ktorej vezmem obväz a dezinfekciu. Počujem za sebou Harolda, ktorý ku mne pristúpi a oboje mi vezme z rúk.

Len sa naňho zamračím, a chcem mu to vytrhnúť z rúk no ihneď uhne s chabým "ja sám."
Pretočím oči a čakám kým mi vydezinfikuje ruky. Keď už mám prvú v obväze, opatrne sa chytím bruška, v ktorom aj tak nieje bábätko. Z oka mi vypadne jedna slza.