Bunny [GgukV; TR]

2.

Taehyung to cítil, keď kráčal po chodbe. Cítil, ako sa mu plazí na ramená ako ihly v jeho koži. Cítil, ako sa ho dotýka. Zbavil sa toho desivého pocitu. Vždy to robil, odstránil malé problémy alebo dokonca pretriedil ľudí, ktorí ho obťažovali.

Dievča, z predchádzajúceho mesiaca, vtrhlo do chodby. Vlasy mala zapletené do vrkoča a padali jej na ľavé plece, oči jej zúrili v hneve, zdalo sa, že jej pery vykríkli Taehyungovo meno, ale on počul len ticho. Bol taký dobrý, že zablokoval vniknutie, aby sa najhlasnejšie škrípanie mohlo stať jemným šeptom v jeho ušiach. 

,,Venuješ mi vôbec pozornosť?!"

Taehyung rýchlo zažmurkal a sústredil sa na dievčenský nepríjemný hlas, ktorý sa ozýval v jeho ušiach ako strelná zbraň a zvonil takmer nekonečne. Sústredil sa aj na jej nepeknú tvár, akonáhle jej nos pokrývali pehy a na krátkých mihalniciach mala tie dlhé a falošné.

,,Musím sa spýtať – je to veľmi dôležité, Taehyung."

Chlapec nad ňou mávol rukou. Cez ústa mu vyšlo zavrčanie, nahlas sa nadýchol. Potreboval sa odtiaľ dostať, ale zdalo sa, že šťastie bolo otočené opačným smerom, karma ho dostihla. Zdalo sa, že jeho deň už nemohol byť horší, no možno sa ukáže, že sa mýlil. 

,,Zase strácaš môj čas," jeho hlas znel hlboko, tvrdo a silne. Bol unavený z toho, že ho dievča prenasleduje dievčaťa a hovorí s ním, akoby nemal na výber či s ňou chce byť alebo nie.

,,Ty hlupák! Len počúvaj, čo ti chcem povedať."

Taehyung sa otočil a zlomil si kĺby, zdalo sa, že je rozrušený, takmer na hraniciach svojich možností. Sledovala ho a dúfala, prosila o jeho celú pozornosť. 

,,Áno?"

Jeho hlas sa zakolísal, čo bol hlasný signál, že sa nestaral o to, čo mala povedať. Veril, že nemusí nič povedať. Že nič nie je dôležité.

,,Cítiš to tiež?"

Taehyung zastonal a zvráštnil obočie. Nerozumel jedinej otázke a to prinútilo bublať jeho hnev, zahryzol si do špičky jazyka, aby sa zdržal urážky a tým vystrašil dievča. Všetko, čo bolo v jeho očiach, bola strata drahocenného času. Byť v 'gangu' umožňuje vaše zmysly znásobiť. Zrak, vedomie, oveľa viac. Vycvičili Taehyunga dlhé hodiny, v nepriaznivých podmienkach, v ďaždi, v drsných búrkach, ktoré trvali neustále celé hodiny.

,,Mám pocit– aký je čas? Myslím, že meškám na hodinu. Mám skúšku, vieš?" Taehyung zdanlivo vyštekol bez akéhokoľvek uvažovania. Aká je potreba uvažovania, keď mal vlastnú myseľ, aby mohol rozprávať s vlastnými vyhláseniami?

Otočil sa, taška svojou váhou tlačila na jeho ľave plece, až mu po ruke prešla bolesť. V nočnej misii bol zahnaný do kúta, útočník bol príliš rýchly, príliš tajný. Ten chlap pritlačil Taehyunga na zem a buchol mu plece o nejaký kameň.

,,Ako – že ťa sledujú, a – ten pocit nezmizne?"

Taehyung sa zastavil na pätách, otočil krk na stranu, takmer mu pukol. Jeho pravé okolo dostalo tik. Niečo nebolo v poriadku. Možno ho sledovali? Mohol on byť taký neopatrný, aby si nevšimol ten štipľavý pocit, ktorý naznačoval, že niekoho oči boli naňho upreté? Naozaj bol taký neopatrný?

,,Neviem, o čom hovoríš. Prestaň plytvať mojím časom. Pozri sa naokolo, vidíš niekoho oči? Cítiš ich? Pretože ja nie. Takže tvoje predvídanie musí byť nesprávne. Teraz ma ospravedĺň."

©-irresistaeble
All rights reserved.

Z tohto príbehu som naozaj nadšená, takže dúfam, že sa vám bude páčiť ♡