Light of Love

Rande

Milý denníček,

už sú to tri dni, čo som naposledy videla toho kučeravého chlapca. Popravde som aj celkom rada. Amanda chodí po škole ako mŕtvola bez duše. Nenamaľovaná, neupravená. Dokonca včera prišla do školy v teplákoch, čo mi prišlo celkom vtipné. Zazerá na mňa akoby som jej zjedla večeru, a presne to robí aj teraz.

Odložila som si denník do tašky a snažila sa nepozerať na Amandu, ktorá ma prepaľovala pohľadom. Vôbec som nevedela, prečo je ku mne zrazu takáto ale snažila som sa to neriešiť. Vytiahla som si veci zo skrinky a pobrala sa domov, keď ma v tom zastavila niečia ruka.

,,Ty šľapka." zasičala mi do ksichtu Amanda, čo som nechápala. Je pravda, že ma jej slová boleli, no nič som si z nich nerobila.

,,Prepáč?"

,,Nechápem čo na tebe vidí. Si len ďalšia, ktorá mu skočila na tie jeho rečičky. Úprimne ťa ľutujem Renesme." zasmiala sa mi rovno do tváre a pustila moju ruku.

,,Wow ty vieš moje meno. To je pokrok u niekoho ako si ty." vrátila som jej úder, a snažila sa odísť preč, no jej slová ma zastavili.

,,Nikdy ťa nebude milovať."

Otočila som sa na ňu, a chvíľku spracúvala to, čo povedala. O kom tu do čerta hovorí?

,,Počúvaš sa vôbec? Netuším o kom rozprávaš a ani ma to nezaujíma. Len ma prestaň zhadzovať pre niečo, začo nemôžem."

,,Ani sa nečudujem prečo tvoji rodičia spáchali samovraždu. Ani ja by som to pri tebe nevydržala." zasmiala sa a odišla.

Po líci mi začala stekať slza. Moji rodičia mali autonehodu. Milovali ma a ja ich tiež. Nič som tejto primadone nespravila, no ona má aj tak potrebu mi ubližovať. Prečo sa mi to dievča snaží spraviť zo života peklo?

Ako každý deň, tak ani tento som nevynechala cestu na cintorín. Povedala som si, že už by som s tým mala prestať, no len tu som sa cítila normálne.

,,Mami, oci." odmlčala som sa a odpratala som z ich hrobu zvädnuté kvety.

Nadýchla som sa, a chcela si z tašky vytiahnúť denník, keď ma v tom vyrušil hlboký mužský hlas.

,,Je mi ľúto tvojich rodičov."

Otočila som sa a uvidela ho tam stáť, v celej svojej kráse. Jeho kučery boli postrapatené ešte viac ako naposledy, a oči mu žiarili šťastím. Bolo to na ňom vidieť, no momentálne som toho človeka nenávidela za to, že mi jeho ex znepríjemňuje život.

,,Prečo mi nedáš pokoj?" vypadlo zo mňa, a až potom som si uvedomila, čo som vlastne povedala. Jeho chrapľavý smiech mi vbil do uší a popravde to bol ten najkrajší chlapčenský smiech, aký som kedy počula.

,,Pretože nechcem." odpovedal dosť neurčito, čo ma naštvalo ešte viac.

,,Budeš musieť."

,,Nie."

,,Áno."

,,Nie Renesme, a nemôžeš mi v tom nijako zabrániť." uškrnul sa a oprel o môj obľúbený strom. O čo mu do čerta ide?

,,Ako to, že poznáš moje meno?"

,,Som Harry."

,,Lenže to nebola odpoveď na moju otázku Harry." dodala som a postavila sa. Celý čas si ma prezeral od hlavy po päty. Najprv som si myslela, že mám niečo na ksichte, no keď mi začal pozerať na prsia, vedela som že som v poriadku.

,,Zistím si čo chcem Renesme."

,,Tešilo ma Harry." usmiala som sa na ňho a vybrala sa preč z cintorína, no jeho kroky ma prenasledovali.