Dance Tábor/FF/ Marcus Gunnarsen

/25/

...dve čiarky
Čo? Ne to nemôže byť pravda!
Nemôžem čakať dieťa! Marcusové dieťa. Veď mám ešte len 16 a detí chcem mať, ale neskôr a teraz keď je to ešte tak komplikované. Bože prečo? Je to obyčajný debil prvé si chce užiť a potom spraviť decko? Z oči sa mi spustil vodopád slz. Čo budem teraz robiť, s tým malím zázrakom v nútri on zaníč nemôže len jeho blba mama sa musela zamilovať do úbožiaka ktorý nevie čo je láska a ubližuje ľudom. Pohladka som sa za bruško a zosypala sa na zem. Za všetko môže on. Vzlykala som a strašne plakala. To bábätko si nezaslúžy taký život a ešte bez otca.

Vyšla som z kúpeľne a prišla za Ley.

"Tak čo?"spytala sa s nádejou. Ja som sa jej vrhla do objatia a už po druhe jej máčala tričko.

"Lily to bude dobré, ty za to nemôžeš ani to malé"

"Môžem za to, zamilovala som sa do nesprávneho človeka"medzi vzlyky som jej povedala.

"A..chceš si to nechať?"

"Neviem, nemôžem mať teraz dieťa musím chodíť do školy, a vždy keď sa naňho pozriem bude mi to pripomínať jeho, nechcem aby malo taký život"prečo musím mať taký život? Oničom.

"Musím ísť už domov"prehovorila som to ticho medzi nami.

"Dobre a nič si neurob jasne, viem že sa cítiš hrozne ale nechcem prísť o svoju najlepšiu kamošku"dohovorila Ley keď sme stáli pri dverách. Ja ju milujem vždy sa o mňa stará akoby bola moja mama a to na nej najviac milujem.

"Dobre večer ti zavolam pa"vyšla som z domu zakyvala som jej a išla domov.

Zabuchla som dvere a videla topánky tak už asi budú doma. V kuchyni sedela pri počitači mama a otec pozeral televízor. Chcela som rýchlo prejsť a zavrieť sa do izby no môj plán prerušila mama.

"Ahoj zlato, kde si bola?"pozrela som a nasadila falošný úsmev.

"U Leyly dlho sme sa nevideli"potom som už vyšla hore a zavtorila sa do izby. Zaborila som hlavu do vankuša a nechala slzám voľnú cestu.

"Lily večerá!"zakričal mama z kuchyne. Teraz sa mi vôbec nechce tam ísť a nemám chuť na jedlo. Zošla som do kuchyne a sadla si za stol. Vedľa mňa sedel Jake a oproti mama a otec. Popriali sme si dobrú chuť a začali jesť.

"A ako to je medzi tebou a Marcusom?"vyhrkol na mňa Jake otázkou. Pozrela som sa na ostatných a všetci sa na mňa pozerali a čakalí čo poviem. V očiach sa mi začali plníť slzy a jedna mi aj spadla.

"Čo sa stalo?"spytal sa ma otec. Musím im to povedať. Všetko.

"Ja vám musím niečo povedať"akoby som sa to bála povedať. Všetko som im povedala čo bolo medzi mnou a Marcusom a aj o tom že som tehotná.

"Lily nemôžeš si ho nechať čo škola si ešte mladá na dieťa"starostlivo mi vrvela mama.

"A čo mám robiť?"rozplakala som sa. Zase.

"Nechať si ho vziať"keď to mama povedala ešte viec to bolelo. Bola som na ňu naštvaná čo povedala. Vstala som a utekala do izby.

"Je to pre tvoje dobro"zakričala mama no ja som ju už nepočuvala a zabuchla za sebou dvere. Nemôžem tomu malemu anjelikovi vo vnútri mňa takto ublížit. Chuďatko moje. Chytila som si bruško a premyšľala o tom aké by to bolo.
Prepáč mi to, nemôžeš za to že tvoj otec sa na nás vsadil. Prepáč mi.

Dá si to vziať?😞 Dúfam že sa páčila kapitola