Forgotten love [Kim Yugyeom FF]

1.

Kang Seung Ji

„To nemôžem prijať." rázne krútila hlavou Su Rin, keď som jej podávala šek. „Samozrejme, že môžeš... musíš," vložila som jej ho do dlane a pokračovala som, „mala si mi to o tvojej mame povedať skôr." napomenula som ju a ona sa horko zasmiala.

Vedela som, že pre ňu bude ťažké prijať odo mňa nejaké peniaze, ale práve ja najlepšie viem, ako veľmi ich potrebuje. A navyše, pre našu rodinu to nie je žiadny problém. Moji rodičia zarábajú toľko, že aj keby obaja prestali pracovať, mali by sme dosť na vyžitie bez akéhokoľvek obmedzovania.

Su Rin to má však zložitejšie. Po tom, čo sa jej rodičia rozviedli, otec im zobral väčšinu majetku a jej mame krátko na to diagnostikovali chronickú leukémiu. Preto sa jej snažím pomôcť ako len môžem.

„Je to len pár tisíc. Chováš sa akoby som ti dávala milióny." zasmiala som sa, ale Su Rin mala stále vážnu tvár.

„Ďakujem. Prisahám, že ti to všetko vrátim." smutne sa usmiala a objala ma. „To nemusíš. Vieš, že ich nepotrebujem." opätovala som jej objatie a potom som sa vrátila späť k svojmu zelenému čaju, ktorý som hneď dopila.

„A čo ty a Jae Hun?" pousmiala sa a ja som sa pri jeho mene rozžiarila. „Teraz sme sa dlhšie nevideli, ale na konci týždňa sa má vrátiť z Francúzka a sľúbil, že mi niečo prinesie." povedala som jej nadšene a ona ma len v tichosti počúvala.

O mojom vzťahu s Jae Hunom sme sa ešte chvíľu rozprávali, keď prehodila tému. „A už si našla toho chlapca? Asi vieš koho myslím." zľahka sa zasmiala a mala pravdu. Vedela som, o kom hovorí.

Ešte pred tým, než sme sa presťahovali do Seoulu sme žili v Namyangju. Vedľa nás, v o niečo menšom dome žila rodina s malým chlapcom, o rok starším odo mňa.

Neskôr sme sa skamarátili a stala sa z nás nerozlučná dvojica. On mal vtedy desať a ja deväť. Na konci ulice bol veľký strom, na ktorom sme si postavili domček a to bolo naše tajné miesto.

O tri roky neskôr mi však rodičia oznámili, že sa budeme sťahovať a obaja sme boli veľmi nešťastný. Na rozlúčku mi dal sponku do vlasov. Bola červená a na jej konci bola menšia lienka. Vraj som mu ju pripomínala, od kedy na mne jedna pristála.

Od vtedy si na tú sponku dávam pozor a strážim si ju ako oko v hlave. Nosím ju vždy pri sebe a občas si ju dám na hlavu, za čo si zo mňa Su Rin často robí srandu.

Sponka je jediné, čo mi po ňom zostalo, spolu so spomienkami. Dokonca si neviem spomenúť ani na jeho meno. Hoci sme boli veľmi malý, niektoré spomienky sa mi vybavujú celkom živo.

Stále sa ho pokúšam nájsť, no je to beznádejné. Neviem prísť na spôsob, ako ho vypátrať.

Už len pri pohľade na mňa je Su Rin úplne jasné, že nemám nič. Žiadnu stopu. Vôbec nič.

Keď už sa chystala niečo povedať, zazvonil jej mobil a ona sa na mňa ospravedlňujúco pozrela. Aj tak mi bolo jasné, že mi povie len nejaké povzbudivé slová, že raz ho určite nájdem, ako to robí vždy. Bola som jej za to vďačná, ale ja už som sa pomaly vzdávala nádeje, že sa s ním ešte niekedy stretnem.

„To bol otec. Chce sa so mnou stretnúť. Vadilo by ti, ak-" začala opatrne, no ja som ju prerušila. „Určite nie. To je v poriadku, bež. Aj tak už musím ísť domov." oznámila som jej a postavila sa na odchod spolu s ňou.