Vampire who steal my heart

Stretnutie

Možno to bol osud možno len náhoda, no keby som sa tam nerozhodla ísť, nikdy by som ho nestretla...

Dnes bol halloween a ako každý rok som musela s mojím mladším bratom chodiť po koledu.
Prestávalo ma to baviť, keďže som mohla radšej ísť na nejakú párty a obklopiť sa ľuďmi v mojom veku.

"Do kelu Emma! Hýb sa trochu!" ťahal ma za ruku brat.
"Veď idem, nenáhli sa tak."
"Nechceš predsa, aby sa domíňali všetky dobré sladkosti."
"Alex, je mi to úplne jedno. Už vyše troch rokov."
"S tebou nie je vôbec žiadna sranda." urazil sa a utiekol mi.
"Aleex!" zakričala som a rozbehla sa za ním.

Dobehla som ho až na chodníku, ktorý sa nachádzal priamo oproti domu v ktorom bola tá párty.
"Alex, poď odtiaľto."
"Prečo by som mal? Nechceš aby si ťa niekto všimol?!" vykríkol a všetci ľudia, ktorí stáli pred domom sa pozreli naším smerom.
"Dúfam, že si spokojný. Zmyzni! Bež si koledovať sám."  rozkázala som mu.
"Ale..."
"Žiadne ale. Choď! Alebo sa vráť domov. Nechcem ťa už ani vidieť."

Alex odišiel. Vyzeral dosť smutne, ale tak takto sa ku mne správať nebude. Chcela som ísť na tú párty, no niečo ma tiahlo na neďaleký cintorín.
Všetci mi vraveli, že sa ničoho nebojím a bola to pravda. Naozaj ma nič nevystraší.
Vybrala som sa teda na cintorín. Bola už tma a celkom dosť hodín. Musím uznať, že som sa trochu bála.

Ako som sa tak približovala k tej bráne, začala sa tam objavovať aj hmla. Cítila som ako v hororovom filme a chcela som ísť naspäť domov. No niečo ma tam ťahalo, vedela som, že na konci dačo nájdem.
Počula som dokonca aj zavíjanie vlkov, aspoň dúfam, že vlkov.
"Emma, otoč sa. Nič tu nie je a o 22:45 tu nemáš čo sama robiť." vravela som si.

Prešla som cez tú bránu a rozhladala sa okolo seba. Náš cintorín bol v dosť zlom stave, nikto sa o neho nestaral. Všetky kvety, kahance a podobné veci boli len tak roztrúsené po zemi. Po jeden kvet som sa zohla a chytila ho do ruky, keď som to urobila, zacítila som akýsi vietor.
Po chrbte mi prešli zimomriavky. Pozorne som sa pozrela na tú kyticu, nebolo ma nej nič zvláštne.

Zrazu som začula ako na mňa ktosi volá, bolo to strašne slabé. Myslela som si, že je to vietor.
"Myslím si, že toto mi už stačí." povedala som si a chytala sa odísť. Akonáhle som však stúpla na kachličku pred bránou, začala sa zatvárať.
Pridala som do kroku, aby som stihla vyjsť, skôr než sa zatvorí. Nestihla som to.
Chytila som sa mreží a kričala:"Pomôžte mi niekto! Prosím."
Nikto sa neozýval, tak som sa mreží pustila a otočila sa smerom ku cintorínu. Stála predomnou socha, ktorá si držala tvár.

Trochu ma to znepokojilo, keďže som ju tu nikdy pred tým nevidela. Prezerala som si ju od země až po hlavu. Nič také strašidelné na něj nebolo.
Zrazu sa však začala hýbať. Ruku si zložila dole z hlavy a pozrela sa na mňa. Ja som ostala nehybne stáť a pozerala sa na ňu.
"Nemala si sem chodiť, hlúpe dievča." prehovorila.
"To mi začína dochádzať."
"Teraz sa už odtiaľto nedostaneš. Nikdy."
"Čože?" zľakla som sa.
"Ale prosím ťa Bernadeth, nechaj tých nezmyslov." ozval sa odniekiaľ chlapčenský hlas.
"Musíš mi to vždy pokaziť?"spýtala sa tá socha.
Cítila som ako za mnou niekto stojí. Neotáčala som sa.
"Nestraš nevinné deti, prosím." povedala ten hlas za mnou.
"Všetko v poriadku?" dotkol sa ktosi môjho pleca.
Ja som sa strašne zľakla, tak so mnou trhlo a otočila som sa na neho.
"K... K... Kto si?" spýtala som sa, keď som pred sebou videla stáť chlapca, približne v mojom veku.
"Toto je vážne prvá otázka, ktorú sa ma spýtaš? No, ale tak, keď to chceš tak veľmi vedieť, ja som Felix. A ty?"
"J... Ja... A s...som Emmmma." odpovedala som mu.
"Čoho sa rak bojíš? Dúfam, že nie mňa." zasmial sa a prišiel ku mne bližšie. Mala som pocit, že mi dá za chvíľu pusu. Odtiahla som sa od neho.
Naháňal mi strach, vlastne nie len on, ale aj toto miesto.
Pozerala som sa naokolo seba. Chcela som ísť čo najskôr domov. Brána bolo stále zatvorená.
" Haló, krasotinka? Mňa sa nemusíš báť, keby si ma poznala vedela by si to" povedal mi. Môj pohľad mieril na bránu. "Á, takže ty chceš ísť odtiaľto preč."oznámil mi a mávol rukou. Brána sa otvorila.
" Ako si to spravil?!" vystrašilo ma to."A ako si sa sme dostal? Čo si zač?" vyšlo zo mňa.
"Si samé prekvapenie počúvaj, najprv mi ledva povieš súvislo jednu vetu a teraz zrazu toľkoto otázok?"
"Som zvedavá a zaujíma ma to."
"Počula si niekedy o Drakulovi? Ak nie tak by si to mala napraviť, bol to fakt cool týpek."
"Počkať, nechceš mi tým snáď naznačiť, že si..." nedokázala som to vysloviť.
Naklonil sa ku mne bližšie, až tak, že mi videl do očí, aj ja jemu. Mal ich červené a žiarili.
"Upír je to slovo, ktoré hľadáš?" spýtal sa.
"To nie je možné." chytila som sa za hlavu.
"Ako vidíš, stojím tu, pred tebou."
"Radšej už pôjdem."povedala som a vybrala som sa k bráne. Prešla som cez ňu a išla rovno domov.

Moja hlava stále nechápala tomu, čo sa práve stalo...

Chcela som skúsiť dačo nové, tak snáď sa vám to bude páčiť.🤗Dopredu sa ospravedlňujem za chyby😅Môžete mi dať váš názor do komentárov💜