Vampire who steal my heart

Pochybnosti

Hneď mi rozviazal ruky a pomohol mi sa postaviť.

"Ideme?" spýtal sa a chytil ma za ruku.
"Počkajte! A čo ja?!" kričala Elena.
"Ako vidím nemáš svoj prsteň, rozviazať ťa môžem, ale aj tak nemôžeš nikam ísť." oznámil.
"To je jedno, len ma rozviažte."
"Zrazu mi vykáš?" spýtal sa jej otec.
"Viem totiž kto ste..." povedala potichu Elena a sklopila hlavu.
Otec mi pustil ruku a išiel ku Elene, aby ju rozviazal. Lenže vtedy sa to stalo...
"Čo sa to tu deje?!" zakričal učiteľ, ktorý tam práve prišiel.
Otec vstal od Eleny a pozrel sa na neho, bol totiž len kúsoček odomňa.
"Neubližuj jej." oznámil s kľudným hlasom.
"Ou, takže práve som svedkom rodinného stretnutia? Aké roztomilé." povedal učiteľ sarkasticky.
"Áno sa ku nej nepribližuj." opäť povedal otec.
"Čím viackrát to povieš, tým viac ma to nútiš spraviť."
"Emna uteč!" vykríkol otec a ja som sa rozbehla k nemu, rýchlo ma chytil a telepotoval nás preč odtiaľ.

"Celá sa trasieš. Neboj to bude dobré." utešoval ma.
"Moji rodičia vedia, že nie sú moji rodičia?" spýtala som sa.
"Nevedia... Myslia si, že si ich a musí to tak ešte dlho zostať."
"Prečo si ma aj s mamou opustil?"
"Nemali sme na výber, nechceli sme, aby si trpela kvôli tomu kto sú tvoji rodičia. Nebolo to pre nás jednoduché."
"To znamená, že aj ja som...?" pozrela som sa na neho a do očí sa mi tlačili slzy.
"Nikto nevie. To zistíš až neskôr, ale teraz ťa už musím opustiť."
"Kedy to zistím? Kam ideš? Nechcem, aby si odišiel." vravela som no on sa postupne vzďaloval.
"Oci! Stoj!" kričala som no on aj tak nezastavil. Len mávol rukou a ja som spadla na kolená.

"Emma!" zakričal zo zadu Felix." Emma tak tu si. Si v poriadku? Čo tu robíš?"
Pomaly som sa na neho pozrela a v očiach som mala slzy.
"Emma stalo sa niečo?" spýtal sa.
"Ja... Stretla som..."
"Koho?"
"Nikoho, ani neviem prečo som to začala rozprávať."
"To je zvláštne. Toto sa nám raz už stalo." zamyslel sa Felix.
"Si o mne teraz musíš myslieť." šťuchla som ho do ramena a on sa usmial.
"Poď, pôjdeme sa dade prejsť. Nech sa vrátiš opäť do normálneho života." oznámil a chytil ma za ruku.
"Kam pôjdeme?"
"Nechaj sa prekvapiť."
Išli sme už asi 20 minút, začínala som byť unavená. Potom som však zbadala, že sme pred cintorínom.
"Č-čo tu robíme?" spýtala som sa.
"Je to miesto na ktorom sme sa spoznali."
"Romantickejšie snáď už ani neexistuje."
"Aj keď si teraz taká protivná, mám ťa rád..."
"Aj ja teba Felix."
Podišiel ku mne bližšie a dal dal mi pusu na pusu, potom však zišiel na krk. No hneď sa odtiahol.
"Čo sa deje?"
"Nemôžem to spraviť. Cítim tam tvoju krv..."
"Musíš byť hladný, kľudne sa napi." odhrnula som si vlasy, ktoré som mala na krku na druhú stranu.
"To nemôžem."
"Ale môžeš, neboj sa, ja budem v pohode."
"Emma, ja vážne..."
"Felix, to je v pohode." usmiala som sa.
Felix prišiel bližšie a zahryzol sa. Bola to ešte väčšia bolesť ako keď sa do mňa zahryzol Han. No dalo sa to vydržať. Cítila som ako začínam slabnúť.
"Felix, to stačí."povedala som potichu.
"Felix!"zakričala som no on neprestával. Úplne mi zoslabli nohy a začala som padať na zem, Felix ma však stále držal. "Felix, prosím to stačí."povedala som a z očí mi začali tiecť slzy.
Felix zo mňa vytiahol svoje tesáky a ja som spadla na zem. Cítila som sa strašne slabá.
" Emma!? Emma, si v poriadku?!"
" Áno som, nič to nie je."
"Nevyzeráš tak."oznámil a zahryzol si do zápästia. "Pi to ti pomôže."
"Felix?"
"Emma, musíš sa napiť. Rýchlo."
Poslúchla som ho a na pila sa jeho krvi, bola prekvapivo dobrá. Taká sladká. Felix mal pravdu, cítila som sa po nej lepšie.
"Tak a teraz nesmieš zomrieť,lebo sa staneš aj ty upírkou."
"Nemám to v pláne, aj keď by to znamenalo, že strávim svoj život s tebou."povedala som a sama som neverila tomu, že dačo také zo mňa vyšlo.
"Nemyslel som, že to ešte dakedy dakomu poviem, ale milujem ťa Emma."povedal a dal mi pusu na čelo.

"Emma?!" zakričala zrazu moja mama. Otočila som sa smerom na ňu.
"Čo to má znamenať?!"
"Mami to nič..."
"Okamžite poď sem!"
"Prepáč, uvidíme sa zajtra." pošepla som Felixovi a išla za mamou.
"Čo ste tu o takomto čase robili?!" mama stále zvyšovala hlas.
"Mami, ukľudni sa o nič nejde."
"Že o nič? Takýchto chlapcov ja veľmi dobre poznám a z očí im nečuší nič dobrého. Dúfam, že ste si to užili, pretože už sa nikdy neuvidíte."
"To nemôžeš myslieť vážne."
"Myslím to tak, teraz sa musíš sústrediť na školu a nie na toto."
"Ale..."
"Žiadne ale. To je moje posledné slovo."
Bola som naštvaná, ale aj sklamaná zároveň. Nedokázala som sa zmieriť s tým, že Felixa už neuvidím. Musela som to dáko vymyslieť, lenže ako?