Vampire who steal my heart

Druhé Stretnutie

Ráno ma zobudil zvuk budíka. Fakt dnes musím ísť do školy? Dnes ráno ma vážne nezvyčajne bolela hlava a brucho. Nedalo sa to vydržať.
"Dobré ráno." oznámil mi otec.
"Aj tebe dobré, nemohla by som dnes ostať doma? Nie je mi moc dobre..."
"Jasné kľudne, ja aj tak musím ísť do práce. Zvládneš to tu sama?"
"Jasné."
Otec odišiel a ja som mala celý dom pre seba. Stále mi chodila hlavou myšlienka na toho chlapca zo sna. Viem, že som ho už dakde videla no absolútne netuším, že kde...
Napadlo mi, že by som mohla ísť trošku vonku. Čerstvý vzduch mi predsa len trochu prospeje.

Prechádzala som sa parkom, ktorý sa nachádzal neďaleko nášho domu. Bol nádherný.

Vonku bola, ale celkom dosť veľká zima. Sadla som si na kmeň stromu a pozerala sa okolo seba.
Zrazu sa mi začala strašne točiť hlava a prestávala som vidieť normálne zaostrene. Spadla som z toho kmeňa na zem.
"Si v poriadku? Čo sa deje?" pribehol ku mne dáky chlapec. Mal blond vlasy, presne tak ako ten z môjho sna.

"Kto si?" spýtala som sa.
"Si na mňa nepamätáš?"
"Pamätám si len, že už som ťa videla vo sne, ale kto si vážne neviem."
"Tak to ťa nejako donútim si vzpomenúť." pomohol mi sa postaviť na nohy.
"Nedalo vy sa ti ma zobrať do nemocnice? Prosím..." povedala som potichu.
"Pre teba všetko." oznámil a z ničoho nič sme sa objavili v nemocnici.
Odniesol ma na izbu a uložil ma na posteľ. Prikryl ma dekou a pod hlavu mi dal vankúš.
"Prečo sa o mňa tak staráš keď ani nevieš, že kto som?"
"Ja to viem, to ty si zabudla." ukázal na môj prsteň.
"To mám od teba?"
"Áno presne tak. Emma neviem, že čo presne sa stalo, ale musíš si na mňa vzpomenúť, prosím."
"J-ja vážne neviem, že kto si..."
"Som Felix." táto veta mi znela v hlave ešte aspoň 30 sekúnd po tom ako ju vyslovil. V tej chvíli sa mi začali vracať všetky vzpomienky na neho...
"Felix..." zopakovala som a usmiala sa na neho.
"Už si pamätáš?"
"Pamätám a dúfam, že už nikdy nezabudnem." pohladila som mu rukou tvár.
Strašne ma mi zatočila hlava a začala som silno kašľať. Vykašlala som dáku čiernu tekutinu. Úplne som zoslabla.
"Emma? Čo sa deje?" zľakol sa Felix.
"Ja neviem."
"Toto nie je moc dobré." prišiel I. N ako na zavolanie.
"Čo jej je?" spýtal sa Felix.
"Zomiera, je moc slabá..." povedal smutne I. N a pozrel sa na mňa.
"Bude... Dieťa... V... Poriadku?" spýtala som sa z posledných síl.
"Aké dieťa?" čudoval sa Felix.
"Tvoje, ty trdlo." odpovedal I. N.
"Prečo si mi o ňom nepovedala?"
"Nebol čas." každá veta ma stála strašne veľa úsilia.
"Emma, musíš ešte aspoň chvíľu vydržať. Dieťatko bude v poriadku, len musíš vydržať aspoň do zajtra. Si bojovnica, ty zo dáš." upokojoval ma I.N.

Prišiel večer a mňa prišiel pozrieť Han.
"Prečo všetci koho mám rád zomierajú?" sťažoval sa.
"Aj ja by som rada vedela odpoveď."
"Ako to zobral Felix?"
"Čo myslíš?"
"Aspoň, že sa mu splní sen a bude mať dieťa. Po tom túžil odkedy som sa s ním videl prvýkrát." spomínal Han.
"Ak by som to náhodou nestihla odkáž mu prosím, že ho milujem." vyšla mi z oka slza.
"Myslím si, že on to vie veľmi dobre." chytil ma za ruku.
"Nechcem zomrieť. Nechcem vás opustiť..."
"Neopustíš nás, navždy na teba bude vzpomínať. Nezabudni od nás pozdraviť Hyunjina..." aj jeho vyšla z oka slza.
"Han? Mohol by som,už je čas." zaklopal I. N.
"Jasné, drž sa a zbohom Emma." oznámil smutne Han.
"Čo ideš robiť?" spýtala som sa ho.
"Idem darovať život vášmu dieťaťu." oznámil a uspal ma...

Zobudil ma plač dieťaťa. Pomaly som otvorila oči a uvidela Felixa ako na rukách drží malé dieťa zabalené v perinkách.
"Pozri, toto je tvoja mamička." povedal mu a dal mi ho na ruky.
"Je krásna ako ty." oznámil Han.
Bola mi vážne dosť podobná. Nechcela som ju tu nechať len tak samú. Chcela som ju vidieť dospievať a pomáhať jej.
"Nechám vás dvoch ešte sa trochu rozlúčiť."povedal Felix a spoločne s Hanom odišli z miestnosti.
"Veríš tomu?"spýtal sa I. N A prisadol si ku mne.
"Ani nie."
"Nemusíš sa o ňu báť, je v dobrých rukách." upokojoval ma.
"Ja viem, že hej. No aj tak mi je ľúto, že ju opustím..." začala som plakať a prezerala si jej tvár.
"Aspoň, že si ju ešte trochu užiješ."
"I.N, pamätáš si, že ako sme sa bavili o tom lieku?"
"Áno."
"Už viem komu ho chcem dať." vybrala som ho z vrecka a podala I.Novi do ruky .
"Emma? Vážne?"
"Chcem, aby mala normálny život, taký aký si zaslúži." podala som ju I.Novi do rúk a vykašlala opäť tú čiernu tekutinu.
"Si v poriadku?" spýtal sa.
"Ja už jej to nestíham dať, prosím. To je moje najväčšie želanie..." usmiala som sa a zavrela oči. Nastala tma.

Zobudila som sa v miestnosti plnej kvetov, bola nádherná.
"Emma!" vykríkol na mňa Hyunjin a objal ma.
"Rada ťa vidím."
"Vitaj na druhej strane."
Nebála som sa keď som vedela, že Hyunjin je tu so mnou, no bolo mi smutno za ostatnými. Verila som, ale, že Felix sa o naše dieťa dobre postará.

Trošku smutnější koniec, ale tak snáď vám to nevadí. Zajtra by mala vyjsť posledná časť tohto príbehu. Tentokrát z pohľadu Felixa😁
Ďakujem vám veľmi pekne za každé jedno prečítanie a hlas, ste úžasní💜