"Emma? Haló? Poslúchaš ma vôbec?" zúrila moja spolusediaca. "Hej, hej."oznámila som. "Nad čím to tak asi môžeš rozmýšľať?" "Nad fyzikou?" povedala som jej a ukázala na tabuľu. "Ale prosím ťa, veď teba fyzika nikdy nezaujímala." "Tak teraz ma začala." "Emma a Rachel, nevysušujem vás?" prerušila nás učiteľka. "Prepáčte." povedali sme zborovo. "Jedna z vás za dvere, môžete si vybrať, ktorá." "Pôjdem ja." oznámila som a vyšla z triedy. Fyzika bola nultá hodina, takže na chodbách bol celkom humbuk, keďže väčšina školy začínala až prvou hodinou. Prechádzala som sa len tak okolo nich. Počúvala, že o čom sa bavia a tak. "Už idú!" vykríkla jedna baba a všetci sa otočili ku vchodu. Otočila som sa aj ja. Na moje prekvapenie do školy vošli Felix a Han. "Oni sú tak strašne pekní."šepkali si baby na okolo. "Na koho sa to tak pozerajú?" spýtal sa Han Felixa. "Na nás." "Ou, prečo s tým neprestanú?" "Vadí ti to snáď?" "Emma, chvalabohu." oznámil Han a prišiel bližšie ku mne. "Ste tu len prvý deň a už máte taký fanklub. Fíha."povedala som. "Som rád, že ťa vidím. Včera som ti totiž zabudol čosi dať." oznámil a z tašky vytiahol náramok. "To je nádherné, za čo som si to zaslúžila?" čudovala som sa. "Si jediný človek, ktorý o nás vie a ako iste vieš, ja sa ešte neviem moc dobre ovládať. Takže vždy keď sa dostanem do nejakého problému to začne blikať." "Han, nestresuj sa zbytočne." "Prosím, nasaď si ho a nikdy ho nedávaj dole. Lebo ja viem, že sa neovládnem." "Ale ovládneš." "Medzi nami, ľudskú krv som nepil už aspoň 10 rokov a cítim sa dosť slabý." "To je celkom dlhá doba ale aj tak viem že to dáš."
Zazvonilo a tak som šla späť do triedy. Neustále som sa pozerala na ten náramok, bol nádherný a vyzeral, že je aj dosť drahý. "Fíha, odkiaľ ho máš?" spýtala sa ma Rachel. "Dostala som ho." "Tak, ale to musel byť pekne drahý darček." skonštatovala. "Myslíš?" stále som z neho nevedela odtrhnúť zrak. Zatiaľ neblikal a to bolo dobré znamenie. Na hodine dejepisu sme písali písomku. Bolo to vlastne len opakovanie, ale aj tak to bolo dosť náročné a dlhé. Náramok začal blikať, rýchlo som si ho skryla pod rukáv a chvíľu ho ignorovala, no potom som si vzpomenula na to, čo mi povedal Han, keď mi ho dával. "Do riti." zašepkala som si sama pre seba. "Pán učiteľ? Mohla by som ísť prosím na záchod?" spýtala som sa. "A čo somi robila cez prestávku?" "Učila sa dejepis." "Tých 10 minút to musíš vydržať." "Nevydržím, prosím." "Hovorím, že nie, tak sa uklidni a píš ďalej." Sadla som si a rozmýšľala, že čo mám robiť. Vedela som, že Han ma potrebuje. Vstala som a vyšla z triedy. Učiteľ ani nestihol nič povedať. "Han? Kde si?" pýtala som sa, no chodba bola úplne prázdna.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
"To ma to k nemu ani nenasmeruje?" v tom som dostala nápad. Vybrala som si kľúče od skrinky a chcela sa nimi porezať. Lenže som sa bála. "No tak Emma, je to pre Hana." vravela som si a spravila som si škrabanec cez zápästie. Strašne to bolelo. "Tak aspoň ho to sem privedie, snáď." pomyslela som si a otočila sa. Stál za mnou Han, mal krvilačný výraz a strašne červené oči. Skoro som ho nepoznala. "Eeemma! Čo si zo porobila?!" Nevedela som, že čo mám robiť, s hladnými upírmi nemám skúsenosti. Cúvala som pomaly dozadu. Každý môj krok dozadu znamenal jeho dopredu. Nabrala do dverí, boli to dvere ku školníkovi, do ktorých aj tak nikto nechodil. Rýchlo som ich otvorila a vtiahla do nich aj Hana. Takúto tmu som nečakala. Svetlo sa zrazu zasvietilo, asi to bolo automatické a reagovalo to na pohyb. "Dobre, dobre, Han viem, že si hladný alebo smädný? To je jedno, som tu, aby som ti pomohla." prehodila som si vlasy na jednu stranu a odokryla krt, tak, aby sa do neho mohol zahryznúť. "Emma, si si istá?" "Áno som a pi, skôr než si to rozmyslím." Prišiel bližšie, chytil ma jednou rukou okolo pásu a prisunul si ma bližšie k nemu. Zahryzol sa mi do krku, cítila som ako zo mňa pije krv. Strašne to bolelo a bolo to dosť nepríjemné, cítila som ako začínam slabnúť. " Han? Han?!"snažila som sa ho odstrčiť. Vytiahol zo mňa jeho tesáky a odstúpil a ešte si oblizol peru. Spadla som má zem, vôbec som nevládala. " Emma!" vykríkol Han a kľakol si ku mne. "Si v pohode?" "Áno som, len som to ešte nikdy nezažila a musím sa z toho vzpamätať."oznámila som mu a pomaly sa postavila. "Počkaj," zastavil ma "Takto do triedy ísť nemôžeš." ukázal na môj krk. "Do kelu, máš pravdu." našťastie som mala v skrinke šatku, lenže ako sa ku nej dostať. "Môžem ti po ňu dôjsť, len mi daj kľúče." oznámil Han. "Nie, ja to zvládnem aj sama." "Ale pôjdem s tebou." Pomaly a opatrne sme sa vyplížili zo školníkovho kabinetu a išli ku mojej skrinke. Odomkla som ju a vybrala odtiaľ šatku a uviazla si ju okolo krku. "Han, čo tu robíš? Však máme telesnú!" zakričali na neho jeho spolužiaci. "T... Telesnú?" spýtal sa ma. "Dozvieš sa, nechaj sa prekvapiť." oznámila som mu. "No dobre. Zvládneš to aj sama?" "Jasné, len choď." Odišiel za chlapcami a ja som zavrela skrinku. "Za tých 120 rokov čo ho poznám sa vôbec nezmenil." povedalo dáke dievča stojace oproti mne. "Čo prosím?" nechápala som. "O, no to mi nehovor, že ma nepredstavili." Až keď som sa na ňu pozrela, videla som, že vyzerá ako ja. "T... Ty vyzeráš ako..." povedala som. "Ty? To je to slovo, čo chceš povedať?" "Kto si?" spýtala som sa. Prišla ku mne bližšie a z krku mi strhla šatku. "Čo to robíš?!" vykríkla som a chytila si ranu, necítila som však žiadnu chrastu. "No tak asi tam nič také ako chrasta nebude, keďže si ako ja." "Ako ty?" bolo toho na mňa moc. "Vieš, raz za 100 rokov sa vždy opakuje osud a vznikajú tak zvaní dvojníci, no a ty si tá moja." "Dvojníci? Kto si? A čo si zač?" "Som Elena a myslím si, že sa nevidíme naposledy."
