Vampire who steal my heart

Naveky

Nastal deň svadby. Vôbec som nespala, bola som úplne natešená, nemohla som tomu uveriť.
"Pripravená na veľký deň?" spýtal sa ma Han.
"Neviem sa dočkať." oznámila som.
"Felix vyhrál našu stávku."
"Akú stávku?"
"Poznáme sa už vyše 100 rokov a ja som starší. Raz keď sme sedeli na pive, sme dali stávku, že kto sa ožení skôr, vyhral." povedal smutne.
"Neboj aj ty si nájdeš tú pravú v pravý čas."
"Tá pravá na mňa čaká na druhej strane..." zamyslel sa.
"Ona zomrela?"
"Bola človek, no bola jediná, ktorú som kedy miloval. Niekedy počujem jej hlas ako ma k sebe volá, no nemôžem za ňou ísť..."bol dosť smutný.
"Raz ju určite stretneš, ver mi."
Han sa usmial a podišiel ku zrkadlu.
"Pamätáš si?" spýtal sa ma.
"Na to zrkadlo?"
"Na to ako sme sa prvýkrát stretli. Pamätám si ako si sa ma bála, dokonca si jeden z mála ľudí, ktorí videli môjho otca..."
"Haan, nesnaž sa ma rozplakať... Na to ešte len čas príde presne za 4 hodiny."
"Prepáč to som nechcel." povedal a odišiel.

Prišiel ku mne Minho. Usmieval sa.
"Čo je?" spýtala som sa ho.
"Nič, len som nečakal, že sa tejto chvíle dožijem."
"Si predsa nesmrteľný."
"To áno, ale aj tak. Mám z teba radosť a náš otec by mal tiež a určite aj matka."
"Vážne je taká zlá?"
"Ona si chcela užívať života, no čakala s otcom deti. Musela sa o nás starať a prišla tým o slobodu."
"To som nevedela."
"A ty?" spýtal sa zrazu.
"Čo ja?"
"Ty nečakáš s Felixom dieťa. Vieš, že mu musíš dať potomka." usmial sa.
"Neviem o tom, že by som s ním čakala dieťa." zamyslela som sa.
"No nič o tom som sa nechcel baviť... Chcel by som na svadbu pozvať aj nášho otca, no on je dosť taký, podobný matke..."
"Kľudne ho pozvi, ale nech ti sľúbi, že sa to nepokúsi nijako pokaziť."
"Tak to ti neviem sľúbiť, ale posnažím sa."oznámil.
"Ty, Minho... Ty si už tiež našiel lásku svojho života?"
"Nie, stále nie."
"Vážne? A prečo?" čudovala som sa.
"Ešte som nenašiel tú pravú, ktorú budem skutočne ľúbiť a nezabijem ku pri prvom záchvate nervov." vzdychol.
"T-ty si už niekoho zabil?"
"To každý z nás, nikto z nás nie je nevinní teda okrem teba."
"Dúfam, že to tak aj dlho ostane." povedala som.
"Je ti ale jasné, že ak nikoho nezabiješ tak nedokončíš premenu a keď nedokončíš premenu tak zomrieš zase ty." oznámil dosť vážne a zároveň neskutočne smutne.
"Radšej zomriem ja ako by som mala niekoho zabiť..."
"Je to na tebe." oznámil a radšej odišiel z miestnosti.

Ja som si sadla za stôl a išla sa namaľovať. Otvorila som prvý šuplík, v ktorom som mala makeup.
Našla som tam ten I. Nov liek. Zobrala som ho do ruky a zbadala že je na ňom odkaz :"Verím, že sa ti bude hodiť viac než mne."
Prehliadla som si ho a zrazu mi prišlo zle. Takto mi ešte nikdy nebolo. Odložila som ho naspäť a zhlboka dýchala. Mala som pocit, že mi roztrhne brucho. Potom mi to došlo, čo ak s Felixom naozaj čakám dieťa?
Felix je upír a ja tiež, tým pádom aj naše dieťa bude. Chytila dom do ruky liek a vtedy mi to došlo. Nechcela som nič iné, iba aby bolo šťastné. Ten liek dám jemu...

Nastala tá hodina h. Moju svadbu som si takto tak úplne nepredstavovala. Nechcela som nikomu povedať, že som tehotná. Trochu som sa bála a ani som si nebola istá, že či je to pravda.
Minho má viedol ku oltáru.
"Nervózna?" spýtal sa.
"Ani nie."
"Otec zase mešká."
"To je v pohode."
"Sľúbil, že príde, tak neviem."
"Keď to sľúbil, tak to aj dodrží, nepoznám ho tak ako ty, ale verím mu."povedala som sa postavila sa pred Felixa.
Myslím si, že svadbu vám moc opisovať nemusím, zmienim len to, že sme si obaja povedali áno.

Tento deň strašne rýchlo ubehol a už je tu večer. Neverila som, že sme s Felixom spolu a tak aj navždy zostaneme.
Už bolo niekoľko minút po polnoci a ja som si ľahla do postele a hrala sa so svadobným prsteňom. Moje okno sa zrazu roztorilo a dnů vošiel môj otec.
"Čo tu robíš?" spýtala som sa
"Prišiel som ti pogratulovať."
"Tak to ti neverím. Vyše 50 rokov si sa o mňa nezaujímal a teraz zrazu len tak prídeš v deň mojej svadby do mojej izby?!"
"Nekrič tak, dieťatku to neprospieva." oznámil a pozrel sa na moje brucho.
"Tak predsa." chytila som si brucho a nadýchla sa.
"Potrebujem si s tebou niečo vybaviť." prišiel ku mne bližšie a pozrel sa mi do očí. Chytil ma za obe ruky, tak, že som s nimi nedokázala hýbať.
"Čo to robíš?" bránila som sa.
"Chcem, aby si na Felixa, raz a navždy zabudla." povedal mi to priamo do očí a ja som ostala úplne nehybne stáť.
Chytila som sa za hlavu:"Kde to som?"
"Nepoznáš to tu?" spýtal sa ma.
"Nie."
Usmial sa a teleportoval ma domov...

Celý večer som mala divný pocit, akoby som na dačo zabudla no nevedela som na čo. Hrala som sa s prsteňom, ktorý bol na mojej ruke.
Odkiaľ len je? Pýtala som sa samej seba. Začínala ma bolieť hlava, tak som si ľahla a išla spať.
Snívalo sa mi o dákom blonďavom chlapcovi, no do tváre som mu nevidela, tak som nevedela, že kto to je.
Ráno to pôjdem preskúmať, povedala som si a v kľude opäť zaspala...