Vampire who steal my heart

Čo To S Tebou Je?

Prišli sme domov a ja som sa hneď vybrala do izby. Zamkla som si dvere tak, aby sa ku mne nikto nedostal.
Sedela som na posteli a rozmýšľala nad Felixom, z nejakého dôvodu som ho nevedela dostať z hlavy.

"Emma! Okamžite otvor tie dvere!" búchal po nich môj brat.
"Neotvorím a choď preč!"
"Emma, Alex, čo sa to tu deje?" pridala sa ku nám mama.
"Emma nechce otvoriť dvere." žaloval Alex.
"Okamžite ich otvor!" vykríkla mama na celý dom.
"Fajn." postavila som sa z postele a išla ich otvoriť:"Spokojní?"
Mama sa na mňa divne pozrela:"Čo to s tebou je?" ukázala na moju tvár.
"Čo by malo byť?" spýtala som sa a prešla si prstom po tvári. Bola na něj krv, rýchlo som odbehla do izby, aby som sa pozrela do zrkadla. Tiekla mi krv z očí. Tak ako Hanovi.
"Musíme ísť k doktorovi." oznámila mama.
"Nie!" vykríkla som, "Určite to nie je vážne."
"Krv z očí neznamená nič dobrého. Za 5 minút vyrážame."
"Ale mami..." radšej som to nechala tak.

Celú cestu som rozmýšľala, že čo budem robiť. Mohla by som skúsiť zavolať Felixovi.
"To ti určite spôsobil ten chlapec s ktorým si bola pred cintorínom." povedala mama.
"Felix za to nemôže." oznámila som.
"Ou takže on má aj meno?"
"Všetci máme meno mami."
"Ja len, že takýto gangstery sa nikdy nepredstavujú."
"On nie je gangster!"
"Tak prečo je potom taký bledý a nosí stále čiernu?"
"Nemôžeš vedieť, že stále..." povedala som.
"Odkiaľ sa s ním poznáš? Z toho instagramu alebo Facebooku?"
"Zo školy..."
"Toto ku vám chodí na školu?!" prekvapilo ju to.
"Si to predstav mami a dávaj pozor na cestu, ešte niekoho zrazíš."
Prechádzali sme popri semaforoch a ja som tam na prechode videla stáť nejakého chlapa. Bol mi strašne povedomí no nevedela som ho nikam zaradiť.
"Som v tom s tebou, dieťa moje" začula som akoby jeho hlas.
"Počula si to?" spýtala som sa mami.
"Čo by som mala počuť?" čudovala sa mama. "Pane bože, je to čím ďalej horšie."
"Mami ukludni sa, je to úplne v pohode."
"Zavri si tie oči radšej, inak mi tu vykrvácaš." rozkázala mi.

Prišli sme pred nemocnicu a išli na pohotovosť. Ako obvykle bola tam hrozná šóra. Už som prestávala veriť, že sa dostaneme na rad a bola by som za to aj celkom vďačná...
Pomaly som otvorila oči, aby som sa rozhliadla okolo, no videla som všetko na červeno. Dosť som sa toho bála.

Nemocnice som nikdy nemala rada a teraz ešte toto. Modlila som sa, aby ma odtiaľto dakto dostal.
"Paní Belová ste na rada." oznámila sestrička.
"Emma, tak poďme." postavila ma mama.
Vošli sme do ordinácie našeho doktora. Milo nás privítal.
"Dobrý deň, Emma teba by som tu nečakal. Čo sa stalo?" spýtal sa doktor.
"Začala krvácať z očí."oznámila mama.
"Z očí? Hmm takého pacienta sme tu už raz tento týždeň mali." zamyslel sa.
"Náhodička." zamrmlala som.
"Poď sem, pozriem sa ti na to." oznámil.
Otvorila som oči a on si ma dôkladne prezrel. Po nejakom čase na strašne začali bolieť, tak som ich zavrela.
"Čo sa deje?" vystrašila sa mama.
"To nič, len ma strašne boleli z toho svetla." povedala som.
"S ničím podobným som sa nestretol, ani si len nepamätám, že čo som na to predpísal tomu chlapcovi pred tebou."
"Myslím si, že oddych bude stačiť." pokúsila som sa ho presvedčiť.
"Mala si to už niekedy predtým?" spýtal sa.
"Nie, ale určite to nebude nič vážne." oznámila som.
"Vyzerá to, ale dosť vážne." povedal.
"Ale nie je."
"Emma, on je tu doktor a nie ty." povedala mama.
"Ale ja viem, že to nič nie je!" zakričala som a všetky poháre, ktoré mal vyložené na poličkách praskli.
"Emma, čo to...?" znela dosť vystrašene mama.
Postavila som sa, cítila som sa dosť biedne, no musela som sa dostať ku Felixovi :"Nič mi nie je. Jasné?"
Spadla som na zem a ostala tam ležať.
"Emma?!" kľakla so ku mne mama.
"Mami? Zavolaj Felixa... Prosím." povedala som z posledných síl a oči sa mi pomaly zavreli. Nastala tma.

Objavila som sa v dákej miestnosti.
"Kde to som? Je tu niekto?" pýtala som sa, no počula som len moju ozvenu. Nič som nevidela, bola tu úplná tma. Postavila som sa a snažila sa niečo nahmatať. Našla som dvere, tak som ich otvorila.
Viedli priamo do nejakej starej no za to peknej izby. Vyzeralo to tu ako na hrade.

Prechádzala som sa po nej a zažila sa prísť na to, že kde som. Bolo to márne, nič mi to tu nehovorilo.
Prišla som k obrovskej komode a uvidela som tam obrázok nejakej rodiny, vyzerali dosť povedome. Chytila som ho do ruky a prezerala si ho.

"Pamätám si na to akoby to bolo včera." ozvalo sa oddkadiaľ.
"Kto tu je?" zľakla som sa a prudko sa otočila. Vo dverách stál akýsi chlapec.
Nevedela som vôbec, že kto to je ani som ho poriadne nevidela. Začala som vidieť dosť rozmazane.

Videla som však, že sa ku mne približuje. Jeho každý krok dopredu znamenal môj dozadu.
Cúvala som až tak, že som nabúrala do steny.
"Neubližuj mi, prosím. Ja ani neviem ako som sa sem dostala." prosila som.
On sa mi pozrel priamo do očí a zasmial sa.
"Nechcem ti ublížiť. To by si mala veľmi dobre vedieť."
"Kto si?" snažila som sa zaostriť zrak nech ho konečne vidím.
"Si ma vážne nepamätáš?"
"No možno by som si ťa aj pamätala kebyže ťa vidím." povedala som.
Prišiel ku mne ešte bližšie, až teraz som ho videla:"Minho?"
"Áno som to ja."
"Bože, Minho! Už som si myslela, že ťa nikdy neuvidím." objala som ho.
"Ja som si to myslel tiež, sestrička."
Obímali sme sa asi 30 sekúnd no potom prasklo okno.
"Čo sa to deje?" čudovala som sa.
"Začínaš sa zobúzdať, máš ty ale šťastie."
"Čo to znamená?"
"Teraz si na druhej strane, čo je vlastne niečo ako nebo s tým rozdielom, že odtiaľto sa môžeš dostať. Potrebujem tvoju pomoc,musím sa odtiaľto čo najskôr dostať."
"Čo musím spraviť?"
"Musíš nájsť Dom v Amityville, tam nájdeš rakvu a keď ju otvoríš nájdeš ma tam ležať s dreveným kôlom v bruchu, jediné čo musíš spraviť je zo, že ho vytiahneš. Verím ti." usmial sa a zamával mi.
"Počkaj a kde je ten Dom?" spýtala som sa no už mi neodpovedal.

Zobudila som sa tak, že som prudko vstala z postele:"Minho!" vykríkla som.