Vampire who steal my heart

Moderná Doba

"No dobre, už sa na seba prestaň pozerať a poďme za Felixom." oznámila som mu.
"Ale keď ja..." prehrabol si vlasy.
"Si pekný celkom." povedala som mu.
"Myslíš?" zasmial sa.
"Toto si chcel počuť? Tak už si to počul a môžeme ísť za Felixom."
"No dobre."

Išli sme za ním do kuchyne. Na linke mal vyložený mobil.
"No teda. Čo to je?" kochal sa Han.
"Kuchyňa." povedala Felix.
"Wau akože Wau."
"No dobre takže, aby som to na teba hneď všetko nevychŕlil. Vieš aké je najdôležitejšie pravidlo?"
"Nezabiť nikoho a krv piť len zvieraciu. Áno ja viem." povedal Han.
"Len aby si ho neporušil."
"Crrrrrrrn." zazvonil mi mobil.
"Prepáčte." povedala som a zrušila hovor.
"Č... Čo to je?!" zľakol sa Han.
"Mobil." oznámil Felix.
"O tom som už počul." podotkol Han.
"Zajtra sa ide do školy, zvládneš to?" spýtal sa Felix.
"Školy? To je dáky názov pre reštauráciu?" Han nechápal.
"Nie, škola je budova v ktorej sa učí."
"Jáj, ale ja sa nechcem učiť, keď už všetko viem."
"Som zvedavá ako si poradíš s matikou." zasmiala som sa.
"S čím?"
"To je jedno, uvidíš." oznámila som mu.
"Ja to tu nezvládnem." ľutoval Han.
"Ešte si ani len neprekročil prah školy a už vravíš, že to nezvládneš?" spýtal sa Felix.
"To je tá škola až taká hrozná?"
"Horšia než si myslíš."oznámila som mu.
"Tak v tom prípade tam nejdem." stál sú za svojím Han.
"Musíš, aby si si našiel kamošov." Felixa už nič iné nenapadlo.
"Lenže je už..." Han radšej ostal ticho.
"Počuj, Emma. Ty nepotrebuješ ísť domov?" len tak zrazu sa spýtal Felix.
"Bože, ja som úplne zabudla." chytila som sa za hlavu.
"Môžem ísť s tebou? Ako ochranka." spýtal sa Han.
"Han... Nechaj ju." upokojoval ho Felix.
"To je v poriadku, kľudne môžeš." povedala som mu, rozlúčila sa s Felixom a vyrazili sme.

Išli sme už aspoň 5 minút, no nikto nič nevravel. Chcela som sa Hana popýtať na dáke veci, ale nenašla som odvahu na to.
"To už ideme večnosť."sťažoval sa Han. "Presne pre toto sme my vždy mali kone."
Zasmiala som sa:"Teraz máme autá a ak pôjdeš aj naďalej po ceste, tak ťa jedno zrazí."
"Šak aj ty ideš po ceste. Aký je v tom rozdiel?"
"Tá cesta po ktorej idem ja sa volá chodník a je určená pre chodcov, preto je taká malá."
"Tak v tom prípade sa chcem stať autom." povedal Han.
"Strašne tebou to bude ešte ťažké."
"A kto je to je auto akože?"
"Nie kto, ale čo. To sa nedá vysvetliť, keď dáke uvidím poviem ti."
"Dobre. Ako ďaleko to ešte je?"
"Ešte takých 15 minút."
"15?!"zakričal Han. Ľudia, ktorí stáli na zahradách sa po nás pozreli. Cítila som sa dosť trápne.
"Tak nie každí sa dokáže teleportovať, tak ako ty."
"Máš pravdu." povedal, chytil ma za ruku a teleportoval nás priamo pred náš dom.
"Ďakujem ti, ale už by si radšej mal ísť. Moji rodičia sú dosť paranoidní."
"Ako si len praješ." povedal, poklonil sa a zmizol.

Nikdy som nečakala, že náš dom tak rada uvidím. Vošla som dnu a zamierila do mojej izby.
"Emma!" vykríkol môj malý brat.
"Emma, ty žiješ." vybehla za mnou mama.
"Áno žijem, bola som pri kamoške."
"Mala si nám dať vedieť, skoro som zomrela od strachu."
"Prepáč mi mami, už sa to nestane. Musím sa ešte pripraviť do školy, takže..."
"Jasné, len choď." povedala mama.

Konečne som v mojej vlastnej izbe, aj keď ani Felixa posteľ nebola zlá.
Sadla som si na posteľ a len tak rozmýšľala, potom som si urobila dáke úlohy.

Po dokončení úloh som si zadla na hojdačku, zobrala so počítač a len tak pozerala dáke filmy. Večer zbehol strašne rýchlo, tak som si šla ľahnúť a hneď som aj zaspala.

Ako každý pondelok, mi ráno zazvonil budík. Zrušila som ho.
Vstávať sa mi vôbec nechcelo. Išla som sa najesť, spravila si hygienu a vyrazila na autobus.
Už z diaľky som videla vežičku, ktorá bola na našej škole.
Vystúpila som z autobusu a šla s davom do školy.

Naša škola vyzerala z vonku veľmi pekne. Už ako malá som sa na ňu strašne chcela dostať a tento sen sa mi splnil.

Išla som si do skrinky pre učebnice a potom rovno na hodinu.