Vampire who steal my heart

Zbohom Hyunjin

Objavila dom sa v nemocnici. Vyzerala úplne inak ako pred pár hodinami. Bola úplne zničená. Pôsobila dosť ako z hororu.
Neviem či to bol zrovna dobrý nápad, ale začala som sa prechádzať.
Mala som pocit, že každým krokom čosi strácam.
Prišla som až k Hyunjinovej izbe. Ležal na posteli. Vyzeral veľmi zle.
"Emma!" zakričal na mňa a ja som išla bližšie k nemu. "Zabi ma, prosím." zašepkal.
"Ja to nedokážem." oznámila som so složkami v očiach.
"Čo by si nedokázala?"
"Toto po mne nemôžeš chcieť."
"To nechcem ja, to ten jed... V tomto spočíva jeho princíp, donúti ma prinútiť niekoho blízkeho, aby ma zabil."
Sadla som si k mému na posteľ a pohladila mu tvár. On mi chytil ruku do jeho ruky a usmial sa:"Nemusíš plakať, ja ti za to dl budem vďačný."
"A-ale ja nie. Nesmieš to vzdať."
"Emma, prosím. Zabi ma, ak si niekedy bola moja kamarátka, zabi ma." povedal a podal mi nôž.
Chytila som ho do ruky a ešte raz sa ho pokúsila odhovoriť.
Napokon som sa postavila vedľa neho a zapichla mu nôž do brucha, odstúpila som.
"Ďakujem... Za... Všetko..."oznámil z posledných síl, zavrel oči a prestal sa hýbať.
"Čo som to urobila?!" vykríkla som a uvedomila si, že to bol len sen. Ocitla som sa v mojej triede a všetci po mne pozerali.
"Emma? Deje sa niečo?" spýtala sa ma učiteľka.
"Nie, nič sa nedeje."oznámila som jej. Jasné, že sa niečo deje, ale hádam jej to tu nebudem vysvetľovať.
"Tak, keďže sa nič nedeje, čo keby si nám zopakovala to, čo sa dialo na tejto hodine." vyzvala ma.
"To nebude potrebné." povedala som.
"Trvám na tom." povedala rozkazom.
Prišla som pred tabuľu a rozmýšľala, ze čo asi tak dnes preberali. Absolútne ma nič nenapadlo.

Niekto zaklopal na dvere. Bol to Felix.
"Áno, Felix? Čo potrebuješ?" spýtala sa ho učiteľka.
"Potrebujem si na chvíľu požičať Emmu."oznámil.
"Vieš, ale, že musíš počkať do konca hodiny."
"To viem, ale jej brat mal vážnu nehodu a je v nemocnici takže si myslím, že každá minúta je drahá." povedal to dosť presvedčivo.
"No dobre choďte." povedala napokon.

"Čo sa deje?" spýtala som sa.
"Hyunjin je na tom zle, stále hovorí, aby sme ťa zavolali, že ty budeš vedieť čo spraviť."
Ostala som stáť na mieste a zhlboka sa nadýchla. Z očí mi začali tiecť slzy.
"Čo sa deje?"
"Viem čo ho vylieči, ale nebude sa to nikomu páčiť."
"Nech už je to čokoľvek, mysli na to, že to robíš pre dobro Hyunjina a za to ťa nikto nezačne nenávidieť." pohladil mi tvár a teleportoval nás do nemocnice.

"Tak ste tu." privítal nás Minho.
"Vieš čo máš robiť?" umisťoval sa Felix.
"Ja to nechcem spraviť." vravela som so slzami v očiach.
"Emma, neboj sa. Bude mu potom lepšie." upokojoval ma Minho.
"Prečo to musím spraviť zrovna ja?"
"Vybral si ťa." oznámil Felix.
"Raz mi povedal, že ak si do smrti nenájde žiadnu frajerku, chce aspoň zomrieť pri dievčati ktoré mal rád." povedal Minho.

Vošla som za Hyunjinom do izby a zavrela dvere. Niekoľkokrát som sa zhlboka nadýchla a podišla k nemu. Chytila som ho za ruku a pohladila mu tvár.
"Ešte pred týždňom by ťa ani len nenapadlo, že dakoho takého ako som ja spoznáš, však?" usmial sa.
"Vážne ti tam bude dobre?"
"Neboj sa bude. Pôjdem za ňou, tak ako som jej to sľúbil."
"V tom prípade verím, že aj ona bude rada."
"Bola tým najmilším človekom, ktorého som stretol, škoda, že bola len človek."
"Si pripravený?"
"Tentokrát to bude naposled. Už sa neobjavím u vás v obývačke ani nič podobné. Už tam ostanem navždy."
"Nerob mi to ešte ťažším."chytila som do ruky nožík a rozmýšľala či to spraviť, alebo nie.
"Na 3,dobre?"
"Takže raz, dva, tri!" povedali sme naraz a ja som mu zapichla nožík do brucha.
"Ďakujem..." povedal ešte z posledných síl a pomaly si zavrel oči. Prestal dýchať...
Odstúpila som a spadla som na zem. Začala som revať ako o závod. Neverila som tomu, že som ho zabila.
"Emma?" začula som tichý hlas ako mi šepká do ucha:"Neplač, som v poriadku."
Vedela som, že je to Hyunjin. Utrela som si slzy a podišla k nemu. Trochu som sa usmiala:"Dúfam, že si ju stretol." oznámila som a vyšla z izby.
"Tak čo?" spýtal sa Minho.
"Už je na lepšom mieste." oznámila som.
Bolo mi za ním smutno no stále som cítila jeho prítomnosť, mala som pocit, že je stále so mnou a sleduje každý môj krok. Vedela som, že teraz musím zachrániť Hana.
"Hyunjin už sa má dobre, teraz nám treba vyriešiť Hana." oznámila som.
"Ako to chceš urobiť?" spýtal sa Felix.
"Niečo ma už napadne." povedala som  a vyšla z nemocnice.

Ospravedlňujem sa vám, že dlhšie nič nevyšlo, ale tak mala som toho veľa💜Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila😊