V polke cesty domov som začala cítiť únavu. Našla som si najbližšiu lavičku a sadla som si na ňu. Porozhladala som sa okolo seba. Začínalo mi dochádzať, že som v najstrašidelnejšej časti našeho mesta.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Aspoň, že tu svietili pouličné lampy, lebo tejto ulice sa bojím aj cez deň, nieto ešte v noci počas Halloweenu. Začínala byť zima. Vietor začal jemne pofukovať. Ľahla som si na tú lavičku a schúlila sa do klbka. Bola mi strašná zima a začínala som sa báť. Nanešťastie, lampy začínali postupne zhasínať a ja som sa ocitla v úplnej tme. Teraz neviem či som sa triasla od zimy alebo od strachu. "Tu máš, nebudeš tu predsa mrznúť." oznámil mi dáky hlas a hodil po mne mikinu. "Felix? Si to ty?" spýtala som sa. "Môžeš sa ukludniť, som to ja." povedal mi. "Chvalabohu." "Poznáš ma len pár minút a už vieš, že mi môžeš veriť? Fíha." "To som nepovedala. Len si jediný koho tu poznám a viem, že ma dokáže ochrániť." "Si ešte studenšia než ja. Poď sem." povedal a zobral ma na ruky. Niekam ma niesol. Bola som taká unavená, že som sa nebránila. Uľavilo sa mi, že je to práve Felix, kto ma našiel. "Kam to ideme?" spýtala som sa ho. "Ku mne domov." "Ty máš dom?" prekvapilo ma to. "A kde si akože myslíš, že žijem?" "Neviem. Ja som si vždy myslela, že upíri žijú vonku." "Emma, žijeme v 21.storočí a nie v stredoveku." povedal sarkasticky. "No tak, ale ty už musíš mať aspoň 100 rokov." "Sme tu." odbočil od témy a položil ma na zem. Stála som pred starým domom. Pamätám si, že ako malá som ho strašne obdivovala. Páči sa mi doteraz.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Po tme síce vyzeral dosť strašidelne. Obzerala som sa po ňom. "Kde si na neho zobral?" napadlo ma. "Ja nie, ale môj pra, pra, pra a ešte asi 10 pradedko. Ja som ho len zdedil a starám sa o neho, keďže všetci sú už dávno mŕtvy." znel smutne. "To mi je ľúto, oni neboli upíri tak ako ty?" Pozrel sa na mňa a podišiel ku mne bližšie. "Otec bol obchodník a mama jeho spolupracovníčka, nanešťastie sa zaplietol so zlými ľuďmi. Menovite čarodejnicami a tie nás prekiali." ostal ticho a odstúpil si odo mňa. "Prekiali?" "Bola to dosť zložitá kliatba, išlo o to, že raz keď sme išli z dovolenky, mali sme autonehodu. Rodičia boli na mieste mŕtvy, no ja som zázrakom prežil, nemal som na sebe ani len škrabanček. Neskôr som prišiel na to, že čo som..."otočil sa mi chrbtom a išiel odomknúť dvere do domu. Ja som k nemu podišla a zozadu ho objala. On ostal ako skala stáť na mieste, ani sa nepohol. "Nemal si to ľahké, ako to že máš takú super náladu?" "Zmieril som sa s tým. Už to nezmením. Radšej si budem robiť srandu z ľudí akoby som mal celé dni a noci sedieť v depkách." "Obdivujem ťa." povedala som mu a prestala ho obímať. Konečne otvoril dvere od domu a mohli sme do neho vojsť. Z dnuká bol ešte krajší ako z vonku.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Hneď pri vchode bolo umiestnené schodisko na druhé poschodie. Nemohla som sa vynadívať. "Už je dosť hodín, idem ťa uložiť. Poď za mnou."oznámil mi, tak som ho poslúchla. Otvoril dvere do izby v ktorej som mala spať. Bola nádherná. Posteľ bola o dosť väčšia než tá moja. "Páči sa ti tu?"spýtal sa ma. "Veľmi. "povedala som a vrhla sa na posteľ. "Počkaj, dám ti nejaké moje tričko, nech nespíš v oblečení." oznámil mi a odišiel po tričko. O pár minút bol späť a hodil po mne tričko. Vonalo úplne nádherne. Nedokážem to opísať. Rýchlo som si ho prezliekla a ľahla si. "Už sem môžeš ísť!" zakričala som. "Dobrú noc." povedal mi a zhasol svetlo. Bola tu úplná tma.
Ráno som sa zobudila a trochu som sa zľakla. Nezvykla som u nikoho prenocovať. Posadila som sa na posteľ a následne som sa postavila. Vyšla som ku oknu a pozrela sa von. Videla som priamo na záhradu. Cez deň to tu ani nevyzeralo tak strašidelne. Rozhodla som sa, že pôjdem pohľadať Felixa, tak som šla do kuchyne. "Dobré ránko." povedal mi, keď ma uvidel. "Aj tebe dobré." "Ako si sa vyspala?" "Ale tak dobre." "To som rád, snáď sa o teba vaši neboja." "Nemali by sa..." úplne som na našich zabudla, toto bude prúser jak hrom. "Do kelu!" zakričal Felix zrazu. "Čo sa deje?" zľakla som sa. "Niekde som stratil môj prsteň." "Prsteň?" "Bez neho nemôžem ísť na denné svetlo, musím ho nájsť." "Dobre, dobre, hlavne nepanikár, pomôžem ti ho nájsť."
