Smrť, láska a dýka

11.kapitola

Prudko sa nadýchnem a otvorím oči. Poobzerám sa a podľa tmy vykukujúcej z okna usudzujem, že som bola v bezvedomí len pár hodín. Nachádzam sa v miestnosti plnej nádherných obrazov, mäkkého žltého koberca a množstvom krehkých váz z nejakého historického obdobia.

Zíde mi na rozum, že táto izba mi príde povedomá a zíde, že už som tu už určite bola. Nie, nebola som tu. Len som na ňu hľadela cez kľúčovú dierku. Erosova komnata.

Myseľ mi pracuje na plné obrátky. Čo tu robím? Kto ma nadrogoval a preniesol ma sem ? Pravdepodobne Eros. Tomu mužovi neverím ani nos medzi očami. A podľa jeho lačného pohľadu pri bráne usudzujem, že toto bude spôsob, ako sa stanem jeho majetkom. A čo plánuje urobiť? Ani trochu sa mi to nepáči.

Rýchlo vstanem s úmyslom odkráčať, čo naďalej, ale keď už som pri dverách, služobná, ktorú som si predtým nevšimla, ma opatrne odtiahne nazad do komnaty.

Toto jemné gesto znamená veľa nevypovedaného. Niečo ako : „Veľmi rada by som ťa pustila, ale mám rozkazy ťa tu držať ako vo väzení."

A ešte jej súcitný smutný pohľad, čo hovorí: „Pán boh ťa ochraňuj."

Po chvíli slúžka odíde a do komnaty vstúpi Eros. Oblečenú má hnedú róbu s jasnými bielymi rukavičkami. „Tak prepychové a zbytočné." pomyslím si.

Príde do svetla a potichu, zrozumiteľne povie: „Alica, moja drahá ."

Ako sa opovažuje? Znie to akoby sme boli dlhoroční milujúci manželia. A nie krutý vladár, ktorý ma uniesol. Keby bolo na mne, už by s päsťou dostal do tej jeho nafúkanej tváričky.

Aj by som to spravila, kebyže si nespomeniem na Morfeove slová: „Keď budeš mať pocity, tak s najväčšou pravdepodobnosťou tu umrieš." Tento krát sa tým budem riadiť.

Pre zmenu zvolím kamennú tvár. Som ticho a čakám, čo bude nasledovať. Medzitým prepočítavam, aké mám šance na útek. Sme jeden na jedného a ja mám ešte dýku v rukáve. Taktiež zohrá dôležitú rolu moment prekvapenia. Na ten si radšej poriadne počkám, pretože pochybujem, že budem mať ešte ďalšiu šancu.

Erosa moje mlčanie zjavne neprekvapuje, a tak pokračuje: „Si veľmi záhadná a tajomná, vieš o tom? Ó áno, ledva som sa dozvedel tvoje meno. Odkiaľ si? Prepáč mi túto nezdvorilosť a opovážlivosť, ale mladý Fortemov syn nemal veľkú vôľu povedať mi to. Nemusíš sa báť, ja som len zvedavý. Počul som o tebe samé teórie, jedna šialenejšia ako druhá. V jednej dominuješ ako kráľovná Inneru, v druhej ako ničiteľka a v ďalších si diplomatka alebo špiónka. Ktorá z nich je pravdivá? Ale nemysli si, že som počul len klebety, to nie. Práve naopak, len samé chvály o tom, že si výborná bojovníčka a možno s trochou cviku aj hodná slúžiť na kráľovskom dvore."

Rozhodným krokom sa približuje ku mne a ja pomaličky začnem cúvať k stene. Svojou rečou by možno pôsobil zvedavo, ale jeho lačný pohľad ho prezrádza. Narazím do steny, už nemám, kde cúvať, ale on sa stále približujem. Prinútim sa urobiť taktický krok na zadržanie času. Sama sa čudujem, že keď prehovorím, hlas sa mi netrasie.

To mi dodá odvahu a s najväčšou eleganciou poviem: „Ale vaše Veličenstvo poznáte to, ľudia rady zveličujú a vylepšujú príbehy, ktoré nestoja za reč. Som len obyčajný človek z Obscurumu a toto celé je len veľké nedorozumenie. Vy tomu rozumiete, však? Aj vy ste mali s najvyšším vládcom nejaké nezhody, nie je to tak? Ale vaša šikovnosť a sila to vyriešili."

Dám si záležať, aby som mu priamo neodpovedala na žiadnu jeho otázku a nenápadne ho pritom pochválila. Vyjde to perfektne.

Pozorujem, ako sa mu hruď pýchou zdvíha, ale škoda, že ho to neodradí a stále sa približuje. „Moja drahá, ale to nestojí za reč. Moje vrodené schopnosti nie si také veľkolepé, ako sa môže zdať. Určite nie sú také skvelé ako tvoje. V čom vynikáš ty, srdiečko ?"

Z toho „láskavého" oslovenia sa mi zdvihne žalúdok. Už sa priblíži natoľko, že mu detailne vidím čierne zreničky a vrásky na čele. Tvár nakloní ku mne a dlhé čierne vlasy zaclonia zvyšok sveta. Je tak blízko, že dýchame ten istý vzduch.

Som vydesená a nechcem ani vedieť, čo sa chystá spraviť. Už nemôžem hrať na dámu.

A preto pošepky drzo odvrknem: „A vy?"

V tento moment zloží masku arogantného, ale krotkého kráľa. Mierny zdržanlivý úsmev zmizne. Pokojná tvár zvážnie a roztúžené oči sa zmenia na krvilačné. Na perách sa objaví krutý chladnokrvný úsmev.

Hra na hrdinku skončí. Rýchlo sa zvrtnem, že vybehnem von, ale Eros obidve ruky priloží na stenu a tým mi zablokuje cestu von.

„Kde sa ponáhľame? Nechcela si vedieť, aký mám dar ? Neboj sa, za chvíľu ti ho ukážem. Je to niečo nádherné. Bude sa ti to páčiť."

Snažím sa prejsť okolo neho, aby som mohla ujsť, ale on si ma len silno drží pri sebe.

„Dar, ktorým vynikám, dokáže ľudom navodiť silný pocit lásky a vášne." dopovie, drsne ma chytí za hlavu a ja zvriesknem. Čo mi to preboha robí?

„Nechaj ma na pokoji !" kričím, ale on ma nepočúva.

Ale mne to už začína byť jedno. Pred chvíľou mi rýchlo búšilo srdce, ale na čo toľko stresu? Prečo som bola taká rozrušená? Na tom už nezáleží, už je tu môj Eros. Nechápem, prečo mi prišiel tak veľmi nechutný, veď koniec koncov je celkom šarmantný. Priloží pery ku mojim. Nadšením si ho pritisnem bližšie k sebe. Ruky priložím na jeho hodvábne vlasy. Ťažko sa mi dýcha, ale teraz na tom nezáleží, pretože sa neviem nabažiť jeho pier. Začne ma bozkávať na krku a prstami sa mu zabáram do chrbta. Eros prstami pomaly zachádza pod tričko.

Keď s rozkošou dýcham jeho vôňu, tichý vnútorný hlások mi hovorí: „Čo to robíš? Veď je to Eros! Prestaň, kým nebude neskoro! Pamätáš, ako si chcela odísť? Mala si na to dôvod. Robíš to preto, lebo ťa ovláda!"

Ale určite nie. Snažím sa to hodiť za hlavu, ale niečo mi tu nesedí. Zahľadím sa naňho a už nevidím jeho krásu a pôvab. Cítim len spotené ruky zovreté okolo môjho pásu siahajúce čoraz ďalej nižšie a nižšie. Nežný pohľad sa mení na majetnícky. Sedimentálny úsmev sa stane sadistickým úškrnom. Vidí, že niečo nie je v poriadku. Vie, že toto je posledná šanca na moje ovládnutie. A tak ju využije. Opäť ma silno chopí za hlavu.

Zase ma bozkáva a s jemným hlasom povie: „Alica."

Zvrtnem sa, pretože hlas nepatrí Erosovi, ale niekomu celkom inému. Pred sebou zbadám toho bielovlasého, sarkastického chlapca s túžbou v očiach – Morfea. Nechápavo stojím a nemôžem uveriť, čo vidím.

„Alica, poď ku mne." Som zmätená, ale nemôžem odolať. Poslúchnem. Viem, že to nie je skutočné. Ale, čo ak áno? Potom si to nenechám ujsť. Zaborím mu ruky do jeho vlasov a raz ho vášnivo pobozkám. Z vlastnej vôle.

Skôr, ako stihnem čokoľvek iné urobiť, chytí moju tvár do dlaní a zašepká: „Si mojim všetkým."

Uškrniem sa. Toto je náznak, na ktorý som čakala. Dôkaz, že toto celé je len prelud, výmysel. Pretože toto by mi Morfeus nikdy nepovedal. Ani kebyže má veľmi vypité.

Moje pocity sú teraz ako na kolotoči. Raz som plná vášne, raz zlosti. A teraz ho vystrieda smútok. Toto nie je skutočné. Škoda. Kolotoč pokračuje a už je tu hnev.

Ako si mohol dovoliť vytvoriť ilúziu Morfea? Vojsť mi do hlavy? Zneužiť moju myseľ? Moje sny a túžby? Pozriem sa naňho a on vie, že už nie som pod jeho kontrolou.

Toto je moja šanca. Moment prekvapenia. Vytiahnem dýku a švihnem ňou vo vzduchu. Cieľ je jasný. Erosova tvár.