Smrť, láska a dýka

42. kapitola

Na malú chvíľu sa čas zastaví. Všetci vyjavene pozeráme na spálené kusy papiera. Ešte sa z nich stále trochu dymí a v nose ma svrbí vôňa spáleniny. A náhle sa svet naplno rozbehne.

Naraz sa stane niekoľko vecí. Prvá, zasmejem sa od úľavy, že Morfeus je už konečne voľný. Druhá, Summa sa nahnevane rozbehne ku mne a v očiach má smrť. A tretia, Morfeus sa zaženie po strýkovi.

Bohužiaľ všimne si to aj Summa. Ihneď sa otočí a mečom silno rezne do Morfea. Seknutím mu strhne časť košele a vidím nedávne ešte nedohojené zranenie na hrudi. Zazrie ho aj vládca, uškrnie sa a povie: „Uvidíme, či to zvládneš znovu", zvrieskne a opäť po ňom sekne.

Morfeus ticho zasyčí, čo ma vydesí viac ako Summova nevraživosť. Morfeus nikdy neprejavuje bolesť, čiže musí byť naozaj zranený.

Summovi sa na očiach usadí rozkoš, a tak neváha a opäť sa napriahne. Morfeus sa zatacká, čo ho oberie o možnosť obrany a Summa ho kopne. Teraz už Morfeus spadne. Summa je riadne vytočený, pretože kričí ako blázon a mečom švihá hlava- nehlava.

Bežím k Morfeovi, lebo takýmto spôsobom ho čoskoro zahubí. Meč sa stále zabodáva do Morfeovho tela. Krv steká po mramorovej podlahe a postrieka steny navôkol. Morfeus sa snaží brániť, ale kvôli strate krv na nič nezmôže. Kým sa dostanem k nim, Summa prestane bojovať a otočí sa ku mne.

Morfeus ešte nie je mŕtvy, ale vyzerá veľmi zúbožene. Je taký malý a slabý. Nikdy by som nepovedala, že aj Morfeus tak môže niekedy vyzerať. Jedná vec sa na ňom nezmení a to pohľad plný odvahy a odhodlania. Snaží sa postaviť, ale nohy sa mu trasú. Začne vypľúvať krv.

Nemám čas na jeho záchranu, pretože Summa je už pri mne a začne ziapať: „Ty si zničila zmluvu!!! Prepustila si mi sluhu! Mala si zostať v jaskyni a skapať! Ale teraz, keď ma už nič neviaže, tak ťa zabijem. ZOMRIEŠ!"

A napriahne sa mečom. Nemám šancu sa poriadne brániť. Seká príliš rýchlo a presne. Roztne mi časť trička a nohavice sú na franforce. Chystá sa na posledný úder, ktorým mieri na moju hlavu. Keď sa zrazu stane niečo nečakané.

Lesklá čepeľ meča prejde skrz jeho telo. Je v šoku a bolestiach a tak spadne na zem. Pozriem sa dozadu, odkiaľ sa ten meč zobral a vidím niečo epické. Zazriem Morfea, ktorý ledva stojí na nohách. On je príčinou, že jeho meč je v Summovom tele. Je neuveriteľné ako silno a presne hodil ten meč.

Aj napriek tomu, aký je slabý, tak odvážne začne kričať: „Nezadrží ho to nadlho, musíš sa ponáhľať. Bež ku pravému vchodu, hľadaj čierne dvere a vojdi dnu. Všetko dobre dopadne. Teraz už bež!"

Všetko ma bolí, pokrúti hlavou a nešťastne poviem: „Ale čo ty? Čo ak ťa zabije? "

Morfeus zvraští tvár od bolesti a povie: „Feax! Nemáme čas sa tu rozprávať, už choď!" Schmatnem dýku, a obzriem sa za Morfeom. Rozmýšľam, či to nie je posledný krát, čo ho vidím. Rozbehnem sa a utekám, ako mi povedal Morfeus.

Rútim sa po chodbách a už nestačím s dychom. Za sebou počujem vládcu, i keď ide pomaly kvôli zranenie. Predo mnou uvidím zvláštnosť v bielom paláci. Čierne dvere. Už nevládzem behať a tak len rýchlo kráčam. Summa ma medzitým dobehne.

Vojdem dovnútra a stuhnem. V hrade som predtým nikdy nebola, ale túto miestnosť poznám. Už som tu bola. Bola som tu vo svojom sne. Zavriem dvere a je tam tma ako vo vreci. Jediný predmet v celej izbe je sviečka na kovovom podnose. Tak ako vo sne ani teraz vôbec neosvetľuje okolité steny. Fyzikálne zákony tu neplatia, miestnosť je naďalej pohltená tmou.

Dotknem sa zlatého kovu na podnose a miestnosť je hneď jasnejšia. Do izby vojde Summa. Pohľadom ma vyhľadá v tmavom priestore a prebodne ma pohľadom nenávisti. Na okamih ma prepadne pocit zúfalstva. Som v slepej uličke, bez možnosti úniku. Zavretá v jednej miestnosti s nepríčetným človekom. Fakt vďaka Morfeus.