Smrť, láska a dýka

34. kapitola

Keď otvorím dvere, prekvapene zostanem stáť na mieste. Síce viem, že tieto miestnosti sú rozsiahle, ale toto je už príliš. Sieň je obrovská. V nej by sa pokojne zmestili tri moje izby. Všetko tu žiari belotou a chladným umelým svetlom. Na tej strane, ako som vošla, sú hneď ešte jedni otvorené dvere. Oproti mne to je rovnako. Dve otvorené dvere. Sieň je naozaj nejaký stred hradu, keď sa tu dá dostať zo štyroch rôznych smerov. V sieni nie je nič. Ani nijaký nábytok, ani žiadne nástroje. Iba uprostred je obrovský trón. Dokonca k nemu vedú tri malé schodíky.

Napriek ohúrenosti touto sieňou, cítim nepokoj. Veď tu mal byť Morfeus. Kde je potom? Uvedomím si, že som na nepriateľovom území, a že tu nič nenájdem. Musím sa vrátiť do Obscurumu a spolu s ostatnými už niečo vymyslíme.

Otočím sa, že odídem, keď tu zrazu sa mi dvere zabuchnú pred nosom, ako keby bol prievan. Odskočím od nich a skúsim prejsť tými druhými hneď vedľa. Aj tie sa zabuchnú. Zabuchnú sa aj dvere naproti.

Čo sa to deje? Nemám, ako ujsť. V živote som nemala strach z malých priestoroch a teraz by som ho nemala pociťovať vôbec ( veď som v obrovskej sieni), ale začnem cítiť, ako sa mi ťažko dýcha. Veď som tu uväznená, nemôžem sa dostať von. Mám pocit, že je tu pre mňa málo vzduchu. Chytám paniku a inštinktívne sa chytím dýky pod rukávom. Trasú sa mi ruky a plytko dýcham. Skúsim nasilu otvoriť dvere, ale bez výsledku. Potichu zanadávam.

Už iba jedni dvere zostali otvorené. Tie na druhej strane. Už sa však nesnažím ujsť, lebo viem, že je to zbytočné.

Ku dverám sa niekto blíži. Počujem ťažké rýchle kroky. Nemá zmysel sa pokúšať ujsť. Všetko to bolo vopred naplánované. Je to pasca a Morfeus tu možno už vôbec nie je. Nedám najavo strach a tak sa i proti môjmu presvedčeniu postavím do stredu miestnosti a čakám.

Tie sekundy sa ťahajú ako hodiny a každý krok mi príde ako hrom počas búrky. Hlasnejší a hlasnejší. Viem, kto príde. Ako keby som to vedela už odjakživa. Kroky silnejú až nakoniec príde. Summa.

Vyzerá presne tak, ako ho opísala Cassandra. Desivý dvojmetrový muž s hnedými krátkymi vlasmi a pohľadom vraha. Vyzerá ako skutočný vladár. Má na sebe jednoduchú bielu róbu, prsty obkladané množstvom zlatých prsteňov a na hlave zlatú prekrásnu korunu.

Prechádza sa pomaly a sebavedomo po sieni. Ani na mňa nepozrie, akoby som tam ani nebola, a sadne si na tróne.

Obarene zostanem stáť na mieste. Keď si sadne na trón, až vtedy sa pozrie na mňa, a odrazu si pripadám tak málo.

Keď začne hovoriť, po chrbte mi prebehnú zimomriavky.

„Vedel som, že prídeš. Si až nepredstaviteľne predvídateľná."

Jeho slová ma vytrhnú zo šoku a rozhodne sa spýtam: „ Kde je Morfeus?"

Ten sa len zasmeje desivým smiechom a povie: „Oňho si starosti robiť nemusíš. Je v poriadku."

Hnev vo mne kypí a tak skríknem : „Klameš! On by sa k tebe nikdy nevrátil. Nikdy."

„Musím ťa sklamať malá hostiteľka, ale to ty sa mýliš. Vieš toho žalostne málo, ale aj napriek tomu sa staráš do vecí, ktoré by ťa mohli zabiť. Ale budem taký láskavý, že svoje slová dokážem. Tak sa pokloň môjmu synovcovi , následníkovi trónu a budúcemu vládcovi Inneru!" povie a rukou ukáže na druhé dvere.

Synovec? O čom to hovorí? Hádam len to nie. Určite klame. Určite to je len nejaký trik. Toto nemôže byť pravda.

Cez dvere prejde bielovlasý chlapec s kamenným pohľadom. Morfeus. Neverím tomu, čo vidím. To je naozaj Morfeus. Živý a zdravý. Mám takú obrovskú radosť, že ho vidím živého a zdravého, že by som ho najradšej objala tak, že by som ho už nikdy nepustila.