Smrť, láska a dýka

36. kapitola

Hneď ako odíde, rozbehnem sa k jedlu. Hltám ho a užívam si nádhernú chuť chleba. O päť minút už nie je ani omrvinka, a s plnším žalúdkom sa ľahšie premýšľa. Keď sa najem, zoberiem dýku a prehadzujme si ju z ruky do ruky.

Rozmýšľam, prečo to urobil. Prečo čokoľvek z toho urobil. Viem, že je to dôležité. Dôležitejšia ako sa môže javiť. Nie je to len zrada. Je to kľúč k vyslobodeniu a k porazeniu Summu. Proste viem, že to tak je.

Otázka k pochopeniu toho všetkého je: „Prečo mi doniesol dýku, keď mi už nemusí robiť žiadnu láskavosť?" Veď už ukázal pravú tvár, prečo by mi pomáhal? Možno mu to nakázal Summa, aby ma zmiatol. Ach, všetko je tak komplikované.

Na druhý deň opäť príde Morfeus s jedlom. Tento krát naňho nekričím a slušne sa poďakujem. On len prikývne a už je na odchode, keď znenazdajky povie: „Morfeus, prosím zostaň ešte na chvíľu."

Neviem, prečo som to povedala. Stále som nahnevaná, ale na druhej strane sa cítim veľmi opustene. A aj keď Morfeus je zradca, stále je to Morfeus.

Čakám, že sa mi vysmeje, ale nie. On len potichu povie: „Dobre."

Sadne si ku mne na seno a ja som trochu v rozpakoch. Predsa len, nie všetko je ako predtým. Pred dvoma dnami som ho zasiahla dýkou a povedala mu, že ho nenávidím. A teraz sedí vedľa mňa. Trochu ma to rozhodí, a preto sa bezmyšlienkovite posunie od neho ďalej.

Dúfam, že si to nevšimne, ale Morfeus to samozrejme postrehne, ale nekomentuje to. Nastane trápne ticho. Chcem mu toho toľko povedať, ale neodvážim sa. Morfeus je zjavne na tom rovnako.

Nakoniec preruším ticho so svojou otázkou: „Môžem sa ťa niečo spýtať?"

Morfeus sa zatvári vážne a povie: „Na čokoľvek."

Zamračím sa a s krivdou na srdci mu poviem: „Ale odpovieš pravdivo. Žiadne klamstvá. Iba pravda."

Morfeus sa trpko zasmeje: „Pravda je relatívny pojem. Premenlivý. Niekedy ani nejde rozlíšiť pravdu od lži. Ale áno, keď budem môcť odpoviem ti úprimne."

Odfrknem si, ale ihneď zvážniem a poviem: „Keď si mi daroval náhrdelník a čo sa stalo potom." Trochu sa začervenám, pretože si spomeniem, ako blízko boli naše pery pri sebe. Neviem, či mu tu otázku chcem položiť, ale aj tak sa spýtam. „To tiež bolo kvôli Summov?"

Na odpovedi mi záleží viac ako na čokoľvek inom. Aj on sa trochu začervená, ale hneď dá kamennú tvár. Zamyslene sa zatvári. Zvláštne. Presne, ako v tú noc, keď sa ma rozhodol nepobozkať alebo keď som mu povedala, že sa bojí.

Náhle vstane a ako vždy na otázku odpovie otázkou: „Čo si myslíš ty?"

Čakám hocičo okrem tohto. Čo si myslím ja? No veď práve! Neviem, čo si mám o tom myslieť, preto sa ťa to pýtam. Nikdy mi nemôže odpovedať priamo, vždy len v hádankách. Ticho sedím a nenachádzam žiadnu dobrú odpoveď.

Nakoniec Morfeus príde k dverám a povie: „Prepáč musím už ísť. Keď budeš vedieť odpoveď, daj mi vedieť," a odíde.

Uložím sa spať a cítim, že niečo je inak. Niečo sa zmenilo. Ani sa nenazdám a zaspím. A o chvíľu sa mi zdá najčudnejší sen, aký som kedy mala. Ocitnem sa v Ariame, v záhrade, kde sme spolu s Morfeom pozorovali oblaky.

No všetko je tam iné. Tráva je zelenšia, slnko jasnejšie a vzduch čistejší. Naraz uprostred trávnika zazriem Morfeus.

Zase je oblečení normálne. Ľanové nohavice a jednoduchá sivá košeľa. Ruky má vo vreckách a pozerá sa na prírodu vôkol seba. Všimne si, že niekto je za ním a tak sa otočí.