Smrť, láska a dýka

28. kapitola

vvv

Pokojne sedím na tróne a čakám na neho. Miestnosť vyzerá ako zvyčajne. Služobníctvo sa tento krát vyznamenalo. Niet ani stopy, po tom, že by tu bol Fortem. Závesy aj dlážka sú opäť jasnobiele bez ohľadu na to, koľko krvi sa tu prelialo.

Som na stopercentne presvedčení, že príde. Poznám jeho povahu. Je rovnako odporná ako bola jeho otca.

Na úsvite už začínam mať obavy. Žeby môj perfektný plán zlyhal? Nie, to sa nemôže stať. Nervózne sa prechádzam miestnosťou. Zrazu začujem krik a rachot. Usmejem sa. Vedel som, že príde.

Ako na dôkaz toho, do trónnej sali prídu dva vojaci drsne držiaci chlapca. Chlapec sa metá a kričí ako keby bol v klietke. Keď som ho videl naposledy, tak mal iba päť rokov. Odvtedy už riadne vyrástol. Ešte viac ako predtým sa podobá na otca. To ma ešte viac naštve. Gestom pokyniem vojakom, nech odídu. Tí ho hodia na zem a zabuchnú dvere. Chlapec sa postaví a chcem zistiť, či môj plán vyjde.

„Morfeus, vitaj. Počul som, že si rozumný chlapec, ale čo si spravil teraz, je nesmierne hlúpe. Naozaj si si myslel, že nechám tajné chodby nechránené, že ťa nechám potulovať sa po mojom hrade? Hlúposť. V tomto sa podobáš na svojho nebohého otca. Si tak odvážny až to hraničí s hlúposťou. Kvôli tomu zomrel aj tvoj otec. "

Čakám nejakú reakciu, ale Morfeus zaryto mlčí a z očí mu srší nenávisť a pomsta.

Jediné, čo vyjde z jeho úst sú slová: „Nenávidím ťa."

Pousmejem sa nad tým a pomyslím si, že sme na tom rovnako.

Morfeus sa upokojí a povie: „Čo chceš teraz robiť? Zabiť ma? Rovnako ako všetkých ostatných?"

„Nie, teba nezabijem."

Vstanem a začnem sa prechádzať po bielej podlahe, na ktorej už bolo toľko krvi.

Nakoniec sa na neho nenávistne pozriem a vysvetľujem mu: „Pretože mi môžeš pomôcť. Uzavrieme jednoduchú a prostú dohodu. Stačí, keď donesieš to dievča a pred mojimi očami ju zabiješ. Keď ju uvidím mŕtvu, budem taký milosrdný, že ťa pustí z hradu a už ťa do konca života nechám na pokoji."

Morfeus viditeľne zbledne. Chce si zachovať kamennú tvár, ale vidím odlesky zlosti, nenávisti a ešte niečoho. Strachu. On sa o ňu bojí!

Chlapec ani nezaváha a povie: „To neurobím. Nikdy. Prečo to robíš? Alica ti nič nespravila. Nechaj ju ísť domov a nenič jej život. Aspoň niekomu by si nemusel."

Strácam trpezlivosť. Ten chlapec by mal byť rád, že môže byť nažive a on je ešte drzý ?! Myslí si, že mu to budem tolerovať?

Ovládnem sa a pokojne poviem: „Nemaj obavy. Dievča zomrie tak, či tak. O to sa postarám. Čiže dám ti ešte jednu šancu na to správne odpovedať. Ak odmietneš, čaká ťa krutý osud. Taký krutý, že budeš žobroniť o smrť. Zabiješ ju!"

„Nikdy!" zakričí a odniekadiaľ polapí kušu.

Zamieri a chce vystreliť, ale ja som rýchlejší. Nohou odkopnem kušu, napriahnem ruku a dám mu facku.

Zatacká sa, ale znova sa rozhodne zaútočiť. Rukami a nohami udiera ako divé zviera. Zaženie sa päsťou a silno ma udrie do brucha.

Som viac prekvapený jeho činmi ako bolesťou. Je ako malé decko, čo nedostane, čo chce. Neovládnem sa a vytiahnem meč. Švihnem ním a jeho košeľa už presakuje krvou.

Teraz sa ani nezatacká, nechá krv ľahostajne stekať, ako sa jej zachce. Opäť neprejaví žiadnu bolesť, čo ma poriadne rozzúri.

Napriek úderu si zachová kamennú tvár a najhlasnejšie ako vie, zvrieskne: „Nemôžeš ju zabiť. Rob, čo chceš, zabi ma, muč ma, len ju nechaj nažive."

Chcem mu ublížiť za hlúposti, čo rozpráva, ale zrazu si niečo uvedomím. To je jeho slabina. Myslel som si, že len to dievča je také naivné a hlúpe, že má city ku niekomu ako je Morfeus. Ale nie je sama. Aj Morfeus ju má rada. Až priveľmi.

Kedy ľudia pochopia, že city sú slabosť? Morfeus urobí, čokoľvek aby som jej neublížil. A tak ma napadne lepší trest než život s výčitkami, mučenie alebo smrť. Niečo oveľa horšie.

Zvrtnem sa a sadnem si na trón. „Dobre presvedčil si ma."

Vyjavene na mňa pozerá, sám neverí tomu, čo sa teraz stalo. Jeho krv padá na bielu podlahu. Vyzerá, že mu to nevadí. Napäto ma pozoruje ako šelma sledujúca korisť. Vidím, ako netrpezlivo čaká na moje slová.

Nenechám ho dlho čakať a poviem: „Posledný návrh. Nezabijem ju, nechám ju, nech ide domov. Ale nebude to zadarmo. Na výmenu budeš vládnuť spolu so mnou. Budeš princ v Inneri. Nebude ti nič chýbať. Budeš mať dostatok jedla, pohodlia, všetko, čo len budeš chcieť. Nikomu nepovieš, že si tu z donútenia, práve naopak. Budeš rozprávať, že si tu z vlastnej vôle. Budeš nečinne pozerať, ako kruto vládnem. Ako zabíjam nevinných ľudí. Až kým nezomriem. Jej sloboda za tvoju. Jej život za ten tvoj."

Nastane hrozivé ticho. Na chvíľu zapochybujem, že určite nebude taký hlúpy, že by obetoval život za to dievča.

Po chvíli Morfeus odhodlane zašepce: „Súhlasím."

V duchu opäť preklínam ľudskú rasu, ako môže byť taká hlúpa, že obetuje život za niekoho iného.

Nahlas však poviem: „Výborne, predpokladám, že pravidlá podpisovania zmluvy poznáš, však?"

A uchopím dve prázdne nádoby na atrament a čierne pierka z Aterov. ( to je vták podobný havranovi nachádzajúci sa v Inneri) Morfeus sa pomaly priblížil ku mne a zoberie si nádobu. Tá však nie je na atrament, ale na krv.

Priloží si ju k rane a čaká, kým sa celá naplní. Ja vytiahnem meč a jemne ním prejdem po dlani. Okamžite sa dlaň sfarbí do červena a po kvapkách plní nádobu. Obaja čakáme a hľadíme na seba nemilosrdným pohľadom.

Po naplnení oboch nádob vytiahnem kus pergamenu a napíšem podmienky dohody. Morfeus si ich pozorne prečíta a potom prikývne hlavou.

Zoberiem jedno lesklé pierko, namočím ho do krvi a podpíšem ňou papier. Ten sa po podpísaním mierne rozžiari a čaká na druhého podpisovateľa.

Morfeus taktiež namočí do svojej krvi brko z vtáka a ešte raz si prečíta zmluvu. Potom zdvihne pero na podpísanie. Zaváha, a kvapka z pera sa rozteká po pergamene a vytvorí červený fľak.

Chcem ho trochu rozladiť, tak sa ho spýtam: „Čo Morfeus? Bojíš sa?"

Ten neodpovie, iba opäť namočí brko do krvi a pomaly podpíše pergamen.

vvv