Smrť, láska a dýka

27. kapitola

Rýchlo potľapkám Cassandru po tvári a modlí sa, aby sa čo najrýchlejšie prebrala. Medzitým dostávam záchvat paniky a úzkosti.

Kde je preboha Morfeus? Kde išiel? A prečo je Cassnadra omráčená? Urobil jej to Morfeus alebo niekto iný? Je Morfeus v nebezpečenstve alebo nás opustil?

Mám milión otázok a dúfam, že aspoň na polovicu z nich mi bude vedieť odpovedať Cassandra. Po pár minútach, ktoré mi prišli ako hodiny, sa preberie.

Prudko sa nadýchne, chytím ma silno za plece a hovorím: „Alica! Chvalabohu, že si v poriadku! Musíme ísť."

Skôr ako stihne povedať ešte niečo, zasypem ju obrovským množstvom otázok. Tá len mávne rukou, ktorou mi naznačí, že mi všetko povie, len nech stíchnem. Odmlčím sa a nechám ju rozprávať.

Začne rýchlo a stručne vysvetľovať: „ Keď sme po Kataríninej žiadosti odišli von, tak k nám niekto prišiel. Bol to muž oblečený v bielom. Nemal uniformu, čiže to nebol vojak, ale aj tak pracuje pre Summu. Posol. Okamžite som ho chcela zabiť, ale skôr ako som tak spravila, nám povedal, že má správu pre Morfea. Hneď nás to zaujalo, tak sme si ho vypočuli. Povedal, že od najvyššieho vládcu posiela „smutnú správu", že Fortema zavraždil sám vladár osobne."

Cassandra sa na chvíľu odmlčí, očividne to je pre ňu ťažké. Asi s ním trávila veľa času, keď bola stále s Morfeom. Sú si celkom podobní. Oba sú empatickí, obetaví a neuveriteľne statoční.

Mne to tiež nie je ľahostajné. S Fortemom som síce bola necelý deň, ale keby nebolo jeho ,teraz by som tu nebola. To jemu vďačím za pomoc, za dýku a za ochranu. A teraz sa mu už nikdy nebudem môcť poďakovať. Už mu nikdy nevrátim dýku a už nikdy neuvidím jeho láskavé hnedé oči. Začnú ma páliť oči, chce sa mi plakať, ale povediem si, že teraz musím byť silná.

Potlačím slzy a poviem: „No a ďalej? Čo sa stalo?"

„Po tom ako sa to Morfeus dozvedel, veľmi ho to vzalo. Predsa len prišiel o matku, keď bol ešte malý chlapec a už nemal nikoho okrem otca. Veľmi sa nahneval, priam zúril. Celý sčervenel, zaťal dlane do pästí a začal kopať do všetkého, čo videl. V živote som ho takého nevidela. Takého krvilačného a chladného. Neovládol sa. Ani som si nevšimla, a už mal vybratú kušu. Neváhal a nemilosrdne zabil posla. Prešiel šípom skrz jeho hlavu. Spýtal som sa, čo chce robiť a povedal, že ide tajne do zámku. Pomstiť sa Summovi za to všetko, čo spáchal. Chcela som mu to vyvrátiť, že koná v hneve, žiaľu a zlobe, ale už ma nepočúval. Chcela som ho zastaviť násilím, ale stratil trpezlivosť aj so mnou, použil dar a uspal ma."

Rýchlo sa postavím na nohy, pripravená vyraziť a poviem: „Tak čo tu ešte robíme? Ideme za ním nie? Nenecháme ho v tom samého! Veď by tam mohol umrieť!"

Cass len pokrúti hlavou a povie: „Alica, zjavne nechápeš závažnosť tejto situácie. Keď sa Morfeus rozhodol ísť do hradu, nič s tým neurobíme. Kto príde do hradu, nikdy z neho nevyjde. Chápeš? Nikdy! Preto musíme pokračovať v ceste a dúfať, že Morfeus prežije."

„Ja neverím vlastným ušiam, ty, najväčšia bojovníčka, akú poznám, sa chceš vzdať. Chceš ujsť. Naozaj ho tam necháš?"

Nahromadí sa vo mne zlosť, až sa mi roztrasie hlas.

„Keby sa to stalo tebe, Morfeus by za tebou išiel , nie je to tak? Tak ja ho v tom nenechám. Keď chceš odísť domov ako zbabelec tak fajn, ale ja idem do hradu!" dopoviem, a vstanem.

Sama nechápem, odkiaľ sa to vo mne vzalo. Moje staré ja by sa rýchlo ponáhľalo domov. Chcelo by byť, čo najskôr preč od všetkých desivých vecí, čo sa tu dejú. Zbabelo by ušla. Ale ja taká nie som. Už nie.

Spomeniem si, čo vravel Morfeus „Ty nie si taká slabá, aby si ušla od všetkého. Nie si ani taká zbabelá."

Nikdy som si neverila a teraz už vôbec nie. Ale Morfeus vo mňa verí. Keď to dokáže Morfeus, dokážem to aj ja. Toľko mi pomohol. Ako mi dával čaje, keď som sa liečila. Ako ma utešoval, keď mi bolo najhoršie. Teraz mu musím pomôcť ja. Aj keby sa mi to nepodarilo. Aj keby som pritom zomrela, musím to aspoň skúsiť. Morfeus mi prirástol k srdcu tak, ako som si ani nevedela predstaviť. Tak ako si ani nechcem priznať. Ale je to tak. Mám ho veľmi rada a nemôžem dopustiť, aby sa mu niečo stalo. Proste nemôžem.

Po tomto vnútornom prejave sa otočím chrbtom ku Cassandre a poberiem sa nazad do Obscurumu. Po pár krokoch ku mne dobehne Cassandra a v tichosti ideme spolu.

Náhle povie: „Ďakujem. Otvorila si mi oči, ideme do toho spolu. Nech sa stane čokoľvek."

A tak, pripravené na boj, sa odvážne poberieme na cestu. Rýchlo si to však zastaneme, lebo zrazu niečo začne búchať po vnútornej strane okna Kataríninej chaty.

Stojíme ako prikované, a čakáme, čo sa stane. Náhle malé okienko povolí a von vyletí niekoľko desiatok až stoviek motýľov. Tie sa pohybujú zohrane ako veľká prívalová vlna. Začnú letieť niekde ďalej za chatku. Keď sú skoro v nedohľade, ostanú stáť. Akoby na nás čakali.

S Cass sa na seba neveriacky pozrieme, a rozhodneme sa ísť za nimi. Ideme ďalej po krásne zelenej záhradke. Sú tam zasadené rôzne plody ovocia a zeleniny, ktoré som v život nevidela. Až potom si všimnem ešte jednu budovu za záhradou, kde smerujú motýle.

Je to stará, neupravená maštaľ alebo stodola. Keď motýle vidia, že ideme za nimi, vojdú cez pootvorené dvere do maštale. Poslušne ich nasledujeme, až sa dostaneme ku starým hrdzavým dverám. Jemne ich pootvorím, zvedavá, čo uvidíme. Keď pozriem na obsah budovy, od šoku mi to vyrazí dych.

Sú to dva krásne statné kone. Ich lesklá srsť je čierna sťa havranie perie a oči sú láskavé ako pohľad priateľa. Samozrejme nie sú obyčajné, lebo v Inneri nie je nič obyčajné. Namiesto čiernej hustej hrivy a chvosta majú jasné oranžovožlté plamene. Skutočné plamene, ktoré hučia a pukajú ako v kozube. Tento oheň osvetľuje celú miestnosť. Vyzerajú impozantne. Čierna farba sa krásne vyníma pri svetle ohňa.

Vyjavene stojím vo dverách. Medzitým to Cassandru vôbec nevyvedie z miery, práve naopak.

Nadšene príde k nim a začne ich hladkať po šiji a hovorí: „Bože, to sú tak nádherne Ignisy. Neviem, či som krajšie niekedy videla. Nemyslela by som si, že Katarína ich chová, veď sú veľmi vzácne, silné a rýchle. Myslíš, že Katarína chce, aby sme sa na nich odviezli do Obscurumu?"

Ja len pokrčím plecami a vyjdem von. Z diaľky uvidím Katarínu sedieť na parapete pozerajúc mojim smerom. Teda presnejšie pozerá rovno ma mňa. Chcem jej nejako pohľadom naznačiť otázku, či ich môžeme použiť, i keď si myslí, že od motýľov už vie všetko.

Aj na tú diaľku vidím, ako prikyvuje a dáva nám tak povolenie k jazde na týchto nádherných tvoroch.

Vrátim sa do stajne a vidím, ako sa Cassandra stále rozpráva s Ignismi. Zvláštne meno.

„Cass, môžeme ich použiť. Vieš, ako s nimi zaobchádzať, však?"

„Jasné, môj starý otec vlastnil celý tucet Ignisov, a keď mi dovolil, pomáhala som mu. Takže áno, viem ako na ne."

Cassandra začne niečo hľadať, až kým nenájde sedlá v dobrom stave. Keď chystá kone, ja sa odhodlám ísť k nim bližšie. Cassandra má pravdu, sú nádherné.

„Môžem ich pohladkať? Nepopália ma?" spýtam sa Cassandry.

„No, podľa toho či ti to dovolia. Ignis, keď sa cíti v nebezpečenstve, tak jeho oheň je veľmi horúci, ale keď sa nebojí, skoro vôbec nehreje. Pozri!" povie a pohladká jedného z nich po hrive.

Tak sa odhodlám aj ja a ucítim hebkú srsť koňa. Kým sa snažím spriateliť s týmito bytosťami, Cassandra ich osedlá a dá im najesť.

„No poď, musíme sa ponáhľať," povie Cassandra a s jej pomocou vysadnem na sedlo.

Cassandra mi dá ešte posledné pokyny, aby som nespadla a vyjdeme zo stajne. Zakývam ešte Kataríne, a už sa ponáhľame za Morfeom.