Smrť, láska a dýka

40. kapitola

Vydesene sebou myknem a uvedomím si, že sa ma ten niekto skutočne dotkol. Opäť ma objíme prudká bolesť a hrôza. „Zase som pri sebe," uvedomím si a opäť cítim kamienky na tvári a vodu na ruke. Teraz na mňa nepadá len hrôza, ale aj kopec otázok. Čo tu ten človek robí a kto to je? Mohol by to byť Summa, ale to už by som bola dávno mŕtva a mala by som pokoj.

Ustráchane otvorím oči. Najprv zbadám len svetlo z jaskyne, ale potom si uvedomím, že tam skutočne niekto stojí. Keď oči prispôsobia svetlému prostrediu, zistím, že je to skutočne žena.

Ale až keď poriadne zaostrím, to, koho vidím, ma vystraší tak veľmi až mi to vyrazí dych. Tú ženu som už predtým videla len na maľbe, ale nemôžem sa mýliť.

So sivými láskavými očami sa na mňa zahľadí. Dlhé pieskovité vlasy ma šteklia na brade.

Nechápem, čo sa deje. Je to ona. Stojí predo mnou živá, zdravá, skutočná Arwen. Morfeova mama. Nie je pochýb, že je to ona. Nehovorí nič, iba sa trochu pousmeje.

Jediné , čo mi zíde na um je to, že sa dám na útek. Plazím sa od nej, čo najďalej, i keď o chvíľu prestanem, pretože to neskutočne bolí. Jediné logické vysvetlenie je, že mi už z toho všetkého preplo a teraz mám halucinácie. Alebo nie?

Nakloní sa ku mne, čo ma prekvapí, skríknem a poviem: „Nedotýkajte sa ma! Kto ste a čo chcete?"

Uškrnie sa, čo ma vykoľají ešte viac, pretože sa teraz tvári ako jej syn.

Nakoniec láskavo povie: „Nemusíš sa báť, dieťa moje. A ty predsa vieš, kto som. Tak na čo klásť otázku, na ktorú vieš odpoveď ?"

Bezmyšlienkovite mi napadne, že Morfeus toto musel pochytiť od mamy. Odpovedať na otázku otázkou. Poriadne si ju obzriem.

Má na sebe jednoduché oblečenie i keď na okrajoch rukávov a nohavíc sú vzory zo zlatej nity. Ešte nikdy som nevidela takéto oblečenie, ale v Inneri to musí byť rarita. Z vrecka vytiahne malú sklenenú fľaštičku. Podobá sa na také, aké má Morfeus.

„Tu máš, prosím vypi to. Hneď ti bude lepšie a potom ti všetko vysvetlím," pokojne oznámi a vystretou rukou mi podáva fľaštičku. .

Napriek zmätenosti a nedôverčivosti sa k nej načiahnem. Aj tento nepatrný pohyb bolí natoľko, že sa roztočí celý svet. Arwen neváha a pomôže mi napiť sa.

Okamžite mi to pripomenie detstvo. Moju mamu ako sa nado mnou skláňa a dávam mi lyžičku s polievkou do úst, keď som bola chorá. Ako náhle sa napijem, po tele som mi usadí príjemné teplo, ktoré sa dostáva až do malíčkov prstov.

Zhlboka sa nadýchnem a cítim, ako sa mi hoja všetky úrazy. Odhrniem si tričko a hnisavá rana už nekrváca, čistí sa, až kým sa zahojí. Nie celkom, pretože po nej zostane dlhá jazva v tvaru seknutia meča. Veľmi mi to nevadí.

Po liečebnom procese sa zasmejem a postavím sa na nohy. Stojím bez podlomenia nôh a dokonca si trochu pobežím v priestoroch jaskyne.

Keď sa po všetkej tej radosti upokojím, Arwen prehovorí: „Tak, teraz by som ti mala všetko vysvetliť. No... Kde začať?"

Nedám jej možnosť pokračovať a vyhŕknem: „Aj vy ste osvetľovač, však? Prišli ste z minulosti? Ale prečo?"

Opäť sa potmehúdsky usmeje a povie: „Feax! Si veľmi múdre dievča, vieš o tom? Nič ti neunikne. Áno, máš pravdu. Som osvetľovač rovnako ako môj brat a ako naši rodičia pred nami. A prišla som z minulosti, aby som ti pomohla."

Ja jej začnem oponovať: „Ale mne netreba pomáhať. Musíte pomôcť Morfeovi, on je vo väčšom nebezpečenstve ako ja."

Arwen pokrúti hlavou a povie: „Alica, ty si ani neuvedomuješ, aká si dôležitá. Musíš sa dostať naspäť do hradu a zachrániť môjho syna."

„Ale ako to mám urobiť? Neviem, ako sa dostať von ani ako zabiť Summu. Dokonca už nemám ani dýku."

Jej to očividne nevadí, pretože ma chytí za ruku a vedie ma doprostred jaskyne až kým sa nedostaneme k jazeru.

Mám šancu si ju poriadne prezrieť a z nejakého dôvodu mi príde smutno. Nemalo zomrieť tak mladá a tak kruto. To si nezaslúži nikto a nie t ešte tak láskavá osoba. Nevyzerá však zničene, práve naopak, vyzerá zmierená s tým, že ju zabije jej vlastná pokrvná rodina. V jej časovej línii má ešte stále manžela a syna.

Prídeme k jazeru a ono vyzerá pokojne, s nádhernou modrastou farbou. Voda je tak číra, že keby sa pozriem na hladinu, zahliadnem snáď jeho dno. Počujem ozvenu štrku a kamienkov, ktoré vedú ku chladnej vode.

Summova sestra zdvihne ukazovák, ukáže ním naprostred pokojných vôd a vysvetľuje: „Do hradu sa dá dostať aj inak. Stačí doplávať na dno jazera, tam sú schody, ktoré vedú rovno do trónnej sieni. A nemusíš zabiť môjho brata, o jeho osud je už dávno postarané. Stačí, keď vyslobodíš môjho syna," povie to akosi smutne.

Z ďalšieho vrecka vytiahne ďalší predmet a podá mi ho so slovami: „Viem, že dýku si stratila. Tak si môžeš zobrať moju alebo tvoju ťažko povedať."

V rukách sa jej ligoce rovnaká dýka ako tá, ktorá zostala zašitá v kúte Summovej komnaty. Rovnako ligotavé rubíny, rovnako lesklá zlatá rukoväť, rovnako silná elfská čepeľ. To nemôže byť tá istá dýka. Veď tú moju má teraz Summa.

Dýku s nedôverou prijmem a pritom mi niečo znepokojivé napadne, a tak sa jej hneď spýtam: „Ale nie je tá dýka z minulosti? Potom ju nebudete mať vy. A keď ju nebudete mať vy, tak ju od Fortema nedostanem ani ja."

Na chvíľu sa na mňa prekvapene pozrie a povie: „Z teba by bol dobrý a bystrý osvetľovač. Ale nemáš dostatok vedomostí, aby si chápala súvislosti času. O dýku sa nemusíš báť, ja sa o to postarám. Vieš, dýka sa stala predmetom paradoxu. Rozumieš?"

Prikývnem, ale vôbec tomu nerozumiem. Keď sa nad tým poriadne zamyslím, len ma zbytočne rozbolí hlava. V rukách si ju prehadzujem. Príde mi tak dôverne známa a zároveň cudzia. Otočím sa k Arwen, že jej poďakujem za všetky tie rady, ale za mnou už nikto nie je.

Zostanem ešte chvíľu stáť a rozmýšľam, či to má ešte vôbec zmysel. Na čo budem chodiť naspäť, keď tak či tak zomriem? Aký to má zmysel, keď Morfeus aj tak bude od jeho ochranou? Prečo by som sa mala vracať, keď tí najlepší ľudia sú už mŕtvy? Je to tak nespravodlivé. Najláskavejšia žena, akú som kedy stretla, je mŕtva chladnou rukou svojho brata. Keď to nezvládla Arwen, ako to mám zvládnuť ja?

Pritom všetkom si spomeniem na Fortema. Ten mal život veľmi neľahký. Ale nebola to predurčená cesta, ale vybral si ju sám. Vedela, že keď sa ožení s Arwen, tak bude v neustálom smrteľnom nebezpečenstve. Vedel, že skôr či neskôr ho Summa kruto zabije. Aj napriek tomu to všetko urobil. Musel to spraviť, lebo Arwen a Morfea miloval viac ako seba. S láskou vychoval syna a i keď videl, ako mu strýko zabil mamu. Fortem je statočný muž, ktorý nikdy neušiel z boja. Nikdy sa nezachoval sebecky ani zbabelo. A ja ho nemôžem sklamať. Ani jeho, ani Arwen, ani Morfea. Musím sa tam vrátiť a zachrániť aspoň posledného člena tejto dobrej rodiny.

Rozhodnem sa pre to isté, pre čo sa rozhodol aj Fortem. Rozhodnem sa pre neľahkú cestu plnú krvi a smrti, len preto, že je nejaká malinká nádej pre záchranu ľudí, ktorých mám rada. A tak odvážne skočím do jazera.