Smrť, láska a dýka

26. kapitola

Veselo si pospevujúc sa blížime k jej malej chate. Po tých všetkých nebezpečenstvách dúfam, že to na niečo bolo dobré. Že všetky strasti, ktoré sme prežili, sa oplatili, pretože teraz sa život konečne vráti do normálnych koľají. Nohami sa zabárame do stálej mokrej pôdy, ktorá sa medzičasom premenila na masu blata. Cesta, ktorá by mala trvať pol hodiny, sa kvôli blatu premenila na dvojhodinovú púť.

Cassandra, ktorá si chce skrátiť čas sa ma spýta: „Čo budeš robiť, ako prvé keď prídeš domov? Máš sa tam na koho tešiť?"

„Neviem, ešte som nad tým nerozmýšľala," poviem a je očividné, že je to lož. Samozrejme, že som nad tým premýšľala, ale neprišla som na nič pozitívne. Teším sa na rodinu, moju izbu a moje mesto. A tým to asi končí. Nemám kamarátov ani priateľa, ktorému by som chýbala. V škole ma len šikanujú a keď sa vrátim domov, zase bude zo mňa dievča s mentálnou chorobou. Už to odrazu neznie až tak dobre.

Ani sa nenazdáme a jej chata je už pred nami. Všetci zastaneme pred dverami. Cass aj Morfeus sa na mňa zvedavo pozrú. Keďže ja chcem ísť domov, asi by som mala zaklopať ja. A tak hlasno zaklopem na malé drevené dvierka. Chvíľu len čakáme a potom nám otvorí Katarína.

Nie je pochýb, že je to človek. Nemá špicaté uši ani krídla a z hlavy jej nevytŕčajú rohy. Na hlave má krásne hnedé dlhé vlasy a s modrými očami na nás prenikavo pozerá. Keď prehovorí, nemá prízvuk ako v Obscurume alebo v Ariame. Spôsobom akým vyslovuje slabiky mi pripomína domov.

„Dobrý deň. Ako vám môžem pomôcť?" spýta sa.

Zjavne je jediná v Inneri, ktorá nevie, kto sme. Poriadne si nás jedného po druhom obzrie, až pohľadom zastala pri mne.

Ja sa odhodlám a mierne trasúcim hlasom poviem: „Dobrý deň. Moje meno je Alica. A toto je Morfeus a Cassandra. Som hostiteľka a chcela by som ísť domov. Pomôžete mi?"

Usmeje sa a povie: „Samozrejme, poďte ďalej. Ale rýchlo zavri dvere, nech neuletia von"

Nechápavo na seba pozrieme, až kým nevojdeme dovnútra.

Prvé, čo upúta moju pozornosť, je príliv oranžovej farby. Oranžová farba patrí ku krídlam motýľov. Je ich tu tisíce a tisíce a sú nádherné. Medzi oranžovými motýľmi zahliadnem aj pár fialových, modrých, ale aj prekrásne mole. Veselo si poletujú chatkou, ktorá vôbec nie je taká malá, ako vyzerala zvonku. Je v nej záplava svetla a zelených exotických rastlín, na ktoré nadšene sadajú motýle. Vyzerá to jak v malom skleníku.

Je pochopiteľné, prečo chcela bývať ďaleko. Ako by na toto reagovali v Obscurume? I keď je to celkom bláznivé chovať toľko motýľov.

Necháme sa vodiť priestormi chatky. Nakoniec nás usadí v miestnosti so záhradným stolom a stoličkami. Ponúkne nám čaj aj fialové sušienky, ktoré radšej neochutnám.

Keď sa usadíme, začnem rozprávať, čo sa mi stalo. Ako ma Fortem zachránil, ako sme išli cez Ariam a rieku až po súčasnosť. Katarína len ticho nezaujato sedí, ako keby toto všetko už dávno vedela. Na konci rozprávania sa spýtam, či by mi vedela pomôcť.

„Samozrejme, pomôžem ti. Spôsob, ako sa dostať naspäť, je jednoduchý, i keď pomerne ťažko realizovateľný. Teraz ma dobre počúvaj. Pôjdeš do Obscurumu, a tam vedľa obrovského čierneho zámku, uvidíš malý opustený domček. Nemôžem ti povedať, ako bude vyzerať vo vnútri, lebo jeho vzhľad sa stále mení podľa toho, kto do neho vstúpi. Vojdeš dovnútra a na druhej strane budú dvere. Tvojou úlohou bude prejsť cez tie dvere. Dvere sú bránou, cez ktorú môžeš prejsť do sveta hostiteľov A budeš doma. Ale nebude to tak jednoduché. Opäť, neviem ti povedať, čo ti v tom bude brániť, pretože každý to má iné. A to je všetko."

Uľaví sa mi. Nie je to nič zložité. Nemusím plniť dvanásť úloh ako Herkules, ani vypiť nejaký jedovatý elixír ani niekoho zabiť. Iba prejsť cez dvere. Nadýchnem sa, že sa jej niečo spýtam.

Tá ma však predbehne a povie: „Viem, čo sa chceš spýtať a na toto ti odpoviem iba v súkromí."

Na to sa pozrie na Morfea a Cassandru. Som v rozpakoch a chcem obhájiť priateľov, ale tí už vstávajú a odchádzajú. Asi to v Inneri nie je nič neslušné.

Skôr ako opustia miestnosť, Katarína povie: „Počkajte, skôr ako odídete vám chcem dať jednu radu. Cassandra to, čo hľadáš, nenájdeš v boji, ale doma. A Morfeus, za chvíľu budeš musieť učiniť veľké rozhodnutie. Pri rozhodnutí myslí na to, čo by urobila Arwen."

Cassandra očividne vie, o čom hovorí a rozhodne prikývne, že tak to urobí. Poďakuje sa a spokojne odíde.

Mofeus rozpačito stojí, ale keď začuje to meno, tak zbledne. V ten moment sa ešte rýchlejšie ponáhľa preč. Kto je Arwen?

Nebolo času na úvahy a poviem Kataríne. „Mám tri otázky, ak nechcete, nemusíte na ne odpovedať."

„Dobre, počúvam ťa."

„Prvá je, môže mať hostiteľ vrodený dar? Ak áno, aký máte?"

„Áno, hostitelia môžu mať dar, i keď nemôžeme ho volať vrodený, ale získaný. Inner je nasiaknutý mágiou a energiou, ktoré na teba vplývajú a tak získaš dar. Temnota na nás tiež intenzívne vplýva. Zrazu môžeš mať násilnícke alebo neprajné myšlienky. Môžu sa tiež prejaviť sociopatické a sadistické sklony. To sa však dá potlačiť alebo využiť. Viem, že máš z toho strach, ale nemáš sa čoho báť. A mám dar. Dokážem sa rozprávať s motýľmi. Nikto nevie, či to je dar- myseľ alebo srdce, čiže toto je môj získaný a ešte aj hybridný dar."

„Dobre, druhá otázka. Ak viete, ako sa dostať naspäť, prečo ste stále tu?"

„Vieš, spôsob na návrat som hľadala veľmi dlho. Celé roky až desaťročia. Trvalo mi dvadsať rokov, kým som našla ten domček. Medzitým som sa zblížila s jedným mužom a mali sme spolu dieťa. Teraz už z Inneru nemôžem odísť kvôli môjmu synovi."

„A posledná, viete predpovedať budúcnosť ? Lebo občas rozprávate čudne."

„Nie neviem, ale motýle majú veľmi silné a neobvyklé schopnosti. Sú to nádherné a múdre tvory. Možno inteligentnejší ako ľudia. Vedia cestovať cez svety, preto si ich už videla aj doma. Časť ich žije v svete hostiteľov a časť prechádza cez rôzne vnútorné svety. Taktiež každý motýľ vie predvídať inú verziu budúcnosti. Preto v Inneri, ale aj u nás vedia, kedy sa majú presúvať do teplého prostredia. A motýle mi povedali veľmi zaujímavé veci o tebe."

Zatajím dych a spýtam sa : „Čo také?"

„Vieš, tvoja budúcnosť je neistá. Časť motýľov tvrdí, že zomrieš. Časť tvrdí, že sa dostaneš domov a budeš žiť v zdraví ešte veľa rokov. Ťažko povedať. I keď povedali, že zomrieš pri morskej oblude a pozri, kto je tu predo mnou. Čiže neber ich veľmi vážne. V jednom sa však zhodli. Čoskoro dôjde ku osudnému rozhodnutiu, ktoré zmení tvoj život. Už nikdy nebudeš ako predtým. Bohužiaľ nepoviem ti, či ťa to ovplyvní v dobom alebo v zlom, ani ti nepoviem, kedy to bude, pretože by som to mohla narušiť. Viac menej dám ti pár rád. Ver svojim inštinktom. Onedlho ti začnú hovoriť klamstvá a budeš zmätená, čo je pravda a čo lož. No vedz, keď budeš počúvať svoje srdce, nikdy nebudeš stratená. Toto je moja rada. A ešte máš stále svoj náhrdelník, ktorý ti pomôže. Hedera mala pravdu, môžeš vyvolať v stave núdze jeden element, tak ho dobre využi. Tak to je asi všetko, môžeš ísť," povie a tým dá jasne najavo, že rozhovor skončil a je čas opustiť jej dom.

„Ďakujem veľmi pekne za pomoc, vážim si to. Budem sa snažiť držať vašich rád. Dovidenia."

Už sa dotýkam kľučky, keď ešte na mňa zavolá: „ A keď budeš s Leonom, tak ho odo mňa láskavo pozdrav."

Ja, rovnako ako Morfeus predo mnou, zmätene stojí, ale pri Leonovom mene sa poteším, že ho zase uvidí.

Na záver sa usmeje a ja úsmev opätujem a s dobrou náladou odídem s pozitívnym prístupom ohľadom budúcnosti.

To však rýchlo vyfučí, keď vyjdem von. Okolie je tiché, nie je nikde ani stopy, po obvyklej hádavej nálade mojich spoločníkov. Obzriem sa a Morfea nikde nevidím. Kde je? Zovrie mi srdce a mám nepríjemné tušenie, že sa stalo niečo hrozné. V tom ma utvrdí aj to, že Cassandra leží v bezvedomí na tráve.