Smrť, láska a dýka

41. kapitola

vvv

Nahnevane sa prechádzam chodbami až kým nezbadám toho nepodareného synovca. Ľahostajne sa prechádza chodbou a pritom si číta knihu.

Prídem k nemu a vyšteknem naňho: „Ako si jej pomohol dostať sa z cely?!"

Odkedy sme podpísali zmluvu, tak na jeho tvári nevidím žiadnu emóciu. Iba kamennú tvár. Zdvihne hlavu od knihy a pokojným hlasom povie: „Neviem o čom to hovoríš."

Neviem, či klame alebo nie a to ma vytáča. Väčšinou sa ma ľudia boja, ale on nie. Veľmi mi pripomína jeho otca. Nahnevám sa a dám mu za ucho.

On sa len vystrie a flegmaticky povie: „A kde je teraz ?"

Uškrniem sa a poviem: „Hneď ako som ju videl, zavolal som stráže a oni ju vyhnali von. Teraz už bude u hostiteľov."

Napriek kamennej tvári, si všimnem, ako si vydýchne úľavou. Ľudia sú tak zraniteľní a ovplyvniteľní svojimi citmi. Je mi z nich zle. Ale ich problém.

Náhle Morfeus prehovorí a úplne zmení tému: „Keď som sa prechádzal po hrade, nemohol som si nevšimnúť čiernych dverí hneď vedľa trónnej sály. Čo tam je?"

Po boji s tým dievčaťom som stále trochu nahnevaný a tak vybijem zlosť aspoň na Morfeovi. „Poď ukážem ti to tam, " poviem zlovestne. Chytím ho za plece a všimnem si, ako sa trochu mykne. „Tá miestnosť je veľmi špeciálna. Priam výnimočná. Vytvoril ju muž s veľmi silným darom srdca. Jeho darom bolo vytvárať kópiu čohokoľvek až na to, že kópia bola temná. A preto tvoj ambiciózny dedo ho poprosil, aby toto vytvoril. Je to Speculum. Miestnosť so zrkadlami, kde uvidíš svoje najhoršie strachy, obavy a svoje najtemnejšie ja. Málo ľudí odtiaľ prišlo živých. Buď sa zbláznili alebo ich zabili ich temnejšie ja."

Už sme stáli pred tými dverami a Morfeus zaváha. Chcem, aby trpel a tak mu poviem: „Choď dnu."

Nie je zhrozený, ale ani o krok sa k nim nepriblíži. Drzo sa spýta: „A ty si tam už bol?"

Neodpoviem a otočím sa na päte a odkráčam preč od zmäteného Morfea.

Počas rozhovoru s Morfeom si spomeniem, že v komnate zostala dýka mŕtveho dievčaťa. Musím ju nájsť a očistiť. Treba sa o ňu starať, je to predsa trofej. V komnate ma však čaká prekvapenie. V strede komnaty stojí moja mŕtva sestra. Vždy rada pokúšala čas. Chcem jej toho toľko povedať, ale v rukách má môj úlovok.

Skôr ako niečo stihnem urobiť, tak povie: „Mal si ma počúvať. Mohol si sa zmeniť. Keby si miloval môjho syna, tak ako som chcela, nič z toho by sa nestalo. Ale teraz je už neskoro, tvoj osud je už spečatený."

Zasmejem sa, ale pravdou je, že jej slová ma vydesia. „To dievča, ani Morfeus ma nemôžu zabiť, sú slabí a zraniteľní. Nikto ma nemôže poraziť."

Arwen príde k oknu a povie: „Asi áno, ale jedno je isté. Nakoniec ťa zabije vlastná krutosť a chladnokrvnosť."

Vyskočí na parapetu a skôr, ako skočí do neznáma, povie: „Milujem ťa Summa a vždy som ťa milovala. A odpúšťam ti, čo si spravil mne a mojej rodine. Ale teraz sa už ponáhľaj, niekto ťa už čaká v trónnej sieni.

vvv

Urobím to, čo mi povedala Arwen. Preplávam až ku dnu jazera ( čo bol celkom problematické, keďže neviem, tak dobre plávať) až kým neuvidím schody. Keď vyjdem z vody, som úplne suchá. Už sa prestanem čudovať všetkým Innerským zázrakom, skôr si ich začínam užívať. Schodíky vedú k malým dvierkam. Keď cez ne prechádzam, musím sa prikrčiť.

Keď vkĺznem vchodom, tak narazím do niečoho mäkkého. Do nejakej látky. Tá látka je čierno-biely záves z trónnej sieni. Prejdem cez ňu a ocitnem sa v tej prekliatej miestnosti.

Nič sa nezmenilo. Stále je rovnaká. Príliš biela, príliš čistá.

Zrazu sa nikde neponáhľam akoby sa nič nedialo. Inštinktívne na niekoho čakám. Jednoducho stojím uprostred sieni vyrovnanejšia a odvážnejšia ako kedykoľvek predtým. Zavriem oči a len sledujem svoj dych. Nádych. Výdych. Počujem ťaživé kroky náhliace sa po chodbách.

Neprekvapuje ma to a stále len pokojne stojím a zhlboka dýcham. Keď už je blízko, vytiahnem dýku a otvorím oči.

Do siene vojdem najvyšší vládca. Je vykoľajený, tak ako som ho predtým ešte nevidela. Je celý červený v tvári a očami preskakuje z mojej tváre, ku dýke až po celý tento zjav.

Keď prehovorí, znie akosi vystrašene: „Ako si sa dostala von? Ako to že máš dýku?" Vytiahne meč a som pripravená bojovať.

„Pomohla ti moja sestra, všakže ?" povie nahnevane a ja len nedbalo prikývnem.

Zvrieskne a tuhšie uchopí rukoväť meča. Som na to pripravená a tak sa začnem brániť. Bojuje omnoho zúrivejšie a krutejšie ako predtým. Ledva stíham pozerať jeho pohyby. Bojujeme sme na život a na smrť.

Seká mi mečom po tele, ale ja sa nedám a robím to isté. Po polhodine obaja stojíme unavení a zadychčaní. Či sa mi to páči alebo nie, vie bojovať lepšie ako ja. Opäť začína mať prevahu i napriek tomu, že som úplne zdravá. Odrážam útoky až kým mi nezasiahne ruku a od šoku mi vypadne dýka. Chystá sa seknúť, keď vtom niekto príde do siene.

„No strýko chcel som....." Morfeus sa uprostred vety zasekne a šokovane si obzerá situáciu. Neviem, čo mu Summa vykladal, ale určite to boli len samé klamstvá. Netrvá dlho a uvedomí si závažnosť situácie. Prekvapí ma, ako rýchlo tasí meč tak podobným tomu strýkovmu. Priblíži sa k nám a mečom zamieri na Summu.

Ten sa zaškerí a povie: „Morfeus si pod mojou mocou, vypadni zo siene."

Morfeus sa tiež uškrnie a povie: „To ty si porušil zmluvu. Alicu si nepustil domov. Boh vie čo si jej urobil. Nejdem nikam."

Náhle niečo začne syčať. Morfeus sa chytí za hrudník a uvedomím si, že to syčanie sa ozýva z Morfeovej hrudi. Akoby sa mu rozpadávalo srdce. Nezakričí, ale aj tak sa bolestivo zamračí.

Vládca sa zasmeje: „To je trest za porušenia zmluvy. Spáli ťa to až do špiku kostí. A teraz už choď."

Vidím, ako sa na mňa Morfeus pozrie a pomaly cúva k dverám. A potom mi to dôjde, čo musím urobiť. Čo sa mi snažila povedať Arwen „Stačí, keď vyslobodíš môjho syna." Spomeniem si na pokrčený pergamen v mojich nohaviciach. Spomeniem si tiež na to, čo vravela Katarína. „Môžeš vyvolať v stave núdze jeden element, tak ho dobre využi." Zrazu sa všetky rady, predmety a príhody spletú dokopy. Zrazu to všetko dáva dokonalý zmysel a konečne viem, čo mám robiť.

Pozriem sa na Morfea a on mi pohľad opätuje. Vyzerá smutne a unavene, ako nikdy predtým. Nakoniec mu poviem: „Prepáč mi to."

Roztrhnem kožený ramienok náhrdelníku. V ruke sa mi ligoce hladká guľa. Summa nechápavo stojí a Morfeus už necúva. Zrejme pochopil, čo bude teraz nasledovať. Pozriem sa naňho, čo mi dodá odvahu a celou silou hodím guľu s ohňom o zem.

Keď sa prívesok rozbije, magické sklo sa roztriešti na zemi a črepiny vytvárajú odlesky dúhy. To vidím iba na sekundu, pretože následne blčí obrovský oheň. Ako keď do plamienka vylejem liter benzínu.

Oheň má dva metre a oslepí nás všetkých. Summa ohromene stojí a vôbec netuší, čo sa stane. A na moju radosť zazriem, ako sa Morfeus usmieva tým arogantný úsmevom. Vytiahnem pokrčenú zmluvu a provokatívne sa pozriem na vládcu. Ten konečne pochopí môj zámer a rozbehne sa ku mne.

Už je však neskoro a natiahnem ruku k ohňu a pergamen pustím do jeho plameňov. Ten sa na sekundu rozžiari zlatým svetlom a potom zbĺkne. Oheň odrazu zmizne. Jednoducho akoby ho niekto vypol vypínačom. V jeden okamih je to obrovský táborák a v druhý je už preč akoby tu žiaden plameň nikdy nebol.

Po tomto zážitku zostane na zemi len malá kôpka popola.