Smrť, láska a dýka

4.kapitola

Morfeus vytiahne kušu a začne strieľať. Strieľa veľmi dobre. Nikdy neminie a vždy zasiahne hlavu nepriateľa. Odrazu je z neho rozmazaný biely fľak, ktorý svišťaním šípa, privodí smrť každému. Cassandra mi dá pokyn, nech bežím ďalej. Šprintujem o sto šesť a medzitým rozmýšľam, prečo ma hľadajú.

Určite nie som zločinec, ale prečo potom ? Aký by mohli mať zisk z bezmocnej cudzinky?

Za sebou počujem ťažké kroky. To bude Cassandra, ktorá sa ma snaží ochrániť.

Ako dlho ich dokáže Morfeus zdržať? V matematike som celkom dobrá a tak pochopím, že nemáme veľkú šancu na prežitie.

Už ma pichá v boku, tak spomalím. Jeden vojak ma chytí za plece. Som v šoku, snažím sa z jeho zovretia vymaniť, ale je veľmi silný.

Nosí bielu uniformu, ktorá neskutočne kontrastuje s čiernym svetom. Má dlhý, ostrý a ligotavý meč.

Napriahne sa a ja viem, že moja cesta končí. Tuho zavriem oči a dúfam, že sa to čoskoro skončí. Počujem svišťanie meča, ale bolesť akosi neprichádza. Odrazu vojak padá na môj hrudník, a tak ho rýchlo zo seba zhodím. Obzerám sa a hľadám príčinu mojej záchrany. Za mnou stojí Cass. Neklamala, naozaj je dobrá bojovníčka. So zlatou rukoväťou šable robí ladné a rýchle pohyby akoby tancovala.

Ďalší vojak sa na mňa vrhne a ja už som odhodlaná sa brániť. Z rukáva vytiahnem svoju dýku a začnem ňou svišťať z jednej strany na druhú. Nevyzerá to ladne a ani bojovne. Vojak sa veselo uškŕňa a bez problémov odrážam moje pokusy. Jedným ťahom mi vymrští dýku z ruky. S hlasitým cvengotom spadne na zem. Víťazoslávne skríkne a zdvihne ruky vysoko nad seba. Urobí prudký pohyb, ktorý má ukončiť môj život.

Na poslednú chvíľu sa rýchlo predkloním dopredu. Na zemi zbadám ligotavú dýku. Chytro ju vezme do ruky. Periférne zbadám, ako sa vojak približuje ku mne. Už mu nedám príležitosť ma zabiť. Poriadne nevnímam okolie. Potom už len vidím, ako zapichávam dýku do vojakovho brucha. Všetko vnímam, ako v spomalenom filme.

Vojak celý od krvi padá na zem, ešte stále s rukami nad sebou. Na tvári má výraz zdesenia a šoku. Keď spadne, začne vykašliavať krv. Na chodníku je opäť mokro, ale tento krát viem, prečo. Na toto nemám žalúdok, nemôžem sa na to pozerať. Obrátim sa od umierajúceho tela, s úmyslom odkráčať preč.

Na poslednú chvíľu ma chytí za nohu a zachrčí: „Ty ľudská špina! Derideo te! Neboj sa ,Summa ti pripraví také mučenie, že budeš žobroniť o smrť! Nech ti život dopraje iba nepokoj a utrpenie!"

Dokončí vetu a tým aj svoj život.

Na kamenných dlaždiciach ležia desiatky mečov bez vlastníkov. Na čepeliach sa už nenachádza jagot a lesk, ale zaschnutá krv nepriateľa. Niekoľko niekdajšie bielych odevov ležím na zemi a ich majitelia sa už nikdy nepostavia. Kráčam som pomedzi ne a hľadám tú bielu vlasatú hlavu, ktorá patrila Morfeovi. Za mnou ešte Cassandra horúčkovito bojuje s posledným preživším.

Ďalej prezerám okolie, dúfajúc, že Morfeus nebude ležať medzi bielymi uniformami. Viem, že už som blízko, lebo čoraz viac vojakom vytŕča z čela šíp.

„Alica!" skríkne a už zazriem tú arogantnú tvár, ktorá ma tak neznáša. Aj napriek tomu ho rada vidím.

Príde ku mne a vyzerá celkom zničene. Vlasy má zalepené od čejsi krvi. Dúfam, že od cudzej a nie od vlastnej.

„Si v poriadku? " spýtam sa hlasom plných obáv.

„Nikdy mi nebolo lepšie. Videl som, ako si bojovala s tým vojakom. Bolo to skôr náhoda ako zručnosť. Je Cassi v pohode?"