Smrť, láska a dýka

8.kapitola

Boh mi je svedkom, že som nechcela žiadne problémy. Len som si chcela obliecť pohodlné ľanové oblečenie, čítať si knižku a počkať na Morfea.

Bohužiaľ, tak to nedopadlo.

Keď si vyberám knihu z poličky, počujem, ako sa dve slúžky rozprávajú na chodbe. „Teraz som tam bola a vyzeral veľmi rozhorčene. Hádzal ďalšie vázy, takže som to musela ísť upratať." povie jedna z nich.

Tá druhá zhíkne a rozhorčene povedie: „Bože, to tá šľachta! Nemajú žiadne sebaovládanie ani rešpekt k veciam. Hrozné. A ako to znáša náš hosť? Myslíš, že mu ublíži? Od kuchárky som počula, že vraj minulý týždeň vážne poranil slúžku."

Postavím sa ku dverám, načúvam a snažím sa cez kľúčovú dierku niečo zahliadnuť.

Zbadám, ako prvá pokrúti hlavou a zahundre: „To fakt neviem. Možno."

To mi stačilo. Rýchlo sa zbalím, do rukáva zastrčím dýku a čakám, kým dievčatá odídu. Rozhodnem sa konať. Sekundu predtým, ako potiahnem kľučkou, zaváham..

Počujem v hlave Cassandrine slová: „A nie ,že teraz budeš dobiedzať, že tam chceš byť tiež!" Ale ja nedobiedzam, len viem, že Morfeus môže byť v nebezpečenstve. A okrem toho, keď to zle dopadne, skôr sa dostaneme z mesta. Mohla by som ísť po Cassandru, ale na to už nie je čas. Hľadám ďalšie argumenty, ako umlčať Cassandrin hlas.

Medzitým otvorím dvere, a potichu ako myška, sa blížim ku prvým dverám na chodbe. Pred nimi zastanem a neviem, čo urobiť ďalej.

Načúvať uprostred chodby nemôžem, to by bolo príliš nápadne. A vojsť dovnútra bez toho, aby si ma všimli, je nemožné. Musí existovať iný spôsob.

Rozhliadnem sa a vedľa dverí je dlhý zelený záves siahajúci až po zem. Je to trochu riskantné, ale prečo nie? Už som mala možnosť otestovať, aké sú tu steny tenké.

Skryjem sa za záves, priložím ucho k stene a snažím sa počúvať aj tie najjemnejšie zvuky. Najprv počujem iba zvuk hlasov, ktorý sa pomaly formuje do slov a viet. Ako prvé, počujem arogantný rozrušený hlas Erosa.

Asi kričí, pretože ho počujem až príliš dobre. „Povedz mi jeden jediný dôvod, prečo by som ju nemal udať! Keby som to urobil, Summa by ma odmenil a ja by som získal jeho rešpekt a ty a tvoje dievča by ste sa mohli bez trestu vrátiť domov. Všetci by sme vyhrali! Tak mi povedz Morfeus, ten jeden dôvod!"

Morfeov hlas nepočujem. Znepokojuje ma to. Čo ak mu dá Morfeus za pravdu a pošle ma na smrť? Keď sa Morfeus ozve jeho hlas je vyrovnaný s jemný náznakom sarkazmu.

Ako vždy, aj teraz odpovie na otázku otázkou. „Aké je vaše postavenie v krajine vaše Veličenstvo?"

Nechá za sebou dramatické ticho a pokračuje: „Počul som od otca, že so Summom nie ste dobrí priatelia, však? Čo si myslíte, kde speje situácia v Inneri? Hostiteľka už každú chvíľu dosiahne posledné štádium zúfalstva. Samovraždu. Ak sa to stane, čo myslíte po kom pôjde Summa ako prví? Po mestách, ktoré nie sú pod jeho vládou. Bude chcieť mať vo svojej moci celý Inner. A nič ho nezastaví, lebo bude mať výpomoc aj tých najtemnejších bytostí. Páčilo by sa vám, keby po vašom meste roznášali priadesy hrôzu a skazu? A Ariam skôr, či neskôr zahynie. Spolu s vami."

Zamyslím sa nad významom týchto slov. Osud Inneru je vážne hrozný. Neviem si predstaviť stále slnečný Ariam po rúškom temnoty. Od hrôzy ma strasie. Eros nad tým tiež asi premýšľa, pretože v miestnosti je napätá atmosféra.

Opäť prehovorí Morfeus: „Ale to sa dá zvrátiť. Riešenie je jednoduché. Pustite nás a ona sa o to postará."

Eros rozpráva ďalej už pokojnejšie: „Máš veľmi rozumné argumenty, mladý muž. To musím uznať. Ale stále neviem, kto to je. Po Inneri sa nesú rôzne reči. Sú teórie, že je to diplomatka z ďalekých ostrovov Insula. Počul som, že je len zlodej, čo ukradla Summov vzácny talizman. Alebo že je to temná čarodejnica z podsvetia a prišla zvrátiť vládu v Inneri. Ktoré z toho je pravdivé?"

Morfeus je chvíľu ticho, ale potom potichu dodá: „Z každého trochu."

Netuším, prečo Morfeovi verí, ale Eros len ticho povedie: „Dobre teda. Môžete tu zostať tri dni. Ani o jeden viac. Po svitaní tretieho dňa, nech vás už tu neuvidím. Po dobu pobytu, budem vaším kráľom. Ak sa proti mojim rozkazom vzbúrite alebo inak vyjadrite nesúhlas, hneď vás pošlem do Obscurumu." dopovie a prepustí Morfea, ktorý sa poberie preč.

Mám len sekundu na to, aby som čo najrýchlejšie zaliezla do izby. Dúfam, že nikto nepríde na to, že som odpočúvala.

Už som pri dverách, keď Morfeus vychádza z miestnosti. Mala som len v tichosti vojsť do komnaty a tváriť sa, že som bola za Cassandrou. Samozrejme, neurobila som to tak.

S previnilými očami som pozerám na Morfea a pomaly sa približujem k dverám. Ten však len potmehúdsky pokrúti hlavou s miernym úškrnom na tvári.

vvv

Do nôh sa mi zapichujú črepiny skla. Bolí to, ale nie až tak ako táto situácia. Frustrácia kvôli kompromisom a milosrdenstvu dosiahla úplný vrchol. Rozbijem ďalšiu vázu. Jej nádherný tvar s pestrofarebnými farbami sa zmení na niekoľko stoviek malých črepín.

Ihneď zavolám slúžku, ktorá si už niečo po tichu hundre. Nevďačnica jedna! Človek má dobrú prácu, má si s čím plniť brucho, a aj tak sa stále sťažuje!

„Prosím? Čo ste to vraveli?" spýtam sa jej a dúfam, že mi odpovie drzo alebo neslušne, aby som si zlosť mohol vybiť na nej a poriadne si udrieť.

Ona však očakáva rovnaký výsledok a len poslušne odpovie: „Nič, Vaša výsosť. Nič, prečo by ste sa mal znepokojovať. Všetko je v poriadku."

„Ešteže by nie." odpoviem namosúrene a aspoň si celou silou kopnem do črepa, ktorý sa ihneď rozbehne na opačnú stranu rozsiahlej miestnosti.

Nechám slúžku pracovať a pozerám sa von oknom. Naskytne sa mi nádherný obraz.

Modro vlasá kráska so zaujatým pohľadom klopiacim ku rozčítanej knižke, sediace na parapete okna svojej komnaty. V duchu si poblahoželám, že som jej dal práve túto komnatu. Veď predsa len, nebola to náhoda. Chvíľu ju pozorujem a potom si spomeniem na jej odvážny a nebojácny pohľad pri bráne. Jej nespútané oči ma privádzajú do šialenstva.

Otec mi často vravieval, že som ako dieťa, ktoré veľmi chce hračku a len preto, že ju nemôže mať. Asi to tak bude.

Budem to musieť nejako zariadiť, aby tu zostala v kaštieli. Aby ostala pri mne. Nie že, by som ju mal nejako rád, ale mal by som ju pre vlastné potešenie.

Nad touto predstavou sa usmejem od ucha k uchu. Jej nespútaný pohľad by už nebol tak nespútaný.

Z predstáv ma vytrhne hlasné zaklopanie. Prikážem pustiť hosťa ďalej a vidím pred sebou muža s bielou róbou s listom v ruke. Predstaví sa ako Summov posol. Fascinujúce. Summa sa pokúsali šaty, zakryť fakt, že má opäť nového posla. Ktovie, či tento chudák vie, čo sa stalo jeho predchodcovi.

Prikážem mu, nech povie, prečo prišiel a hovorí: „Summa, najvyšší vládca Inneru, vás žiada, aby ste hľadaného zločinca poslal rovnako k nemu. Ak by ste sa ju snažil skryť, nepodarí sa vám to, pretože ľudia vládcu sú všade. Máte na to dva dni. Inak prídu vojská a zoberú si ich násilím, ktoré zasiahne celý vaše kráľovstvo."

„Vládca si ju žiada nažive alebo mŕtvu?"

„Najlepšie pri živote." posol dopovie a odíde.

Musím sa uspokojiť s predstavou, že ju budem musieť vydať. Škoda, to dievča som si naozaj chcel nechať. I keď za dva dní sa dá stihnúť veľa vecí. Pousmejem sa a hneď mám lepšiu náladu.

vvv