Smrť, láska a dýka

13. kapitola

Prvé, čo ucítim, keď sa zobudím, je vôňa byliniek. Otvorím oči, ale iba trochu, pretože chcem zistiť, kde som a čo sa deje.

Pred sebou vidím ryšavú škvrnu. Asi Cassandru. Uľaví sa mi. Začínam rozpoznávať Morfeov a Cassandrin hlas. Mám obrovskú radosť z takej maličkosti ako sú hlasy priateľov.

Neviem, ako som sa z toho vysekala, ale dokázala som to. Zhlboka sa nadýchnem a s výdychom sa usmejem. Nie každý deň sa človek vyhne smrti. Asi preháňam, ale je to tak.

„Alica! Už si hore! Chvalabohu. Veľmi sme sa o teba báli." povie Cass a objíme ma. Radosť zo života ma hneď prejde. Ako náhle sa ma dotkne, tak ma všetko začne bolieť. Hlavne zlomená ruka. Potichu zasyčím a s prepáčením sa okamžite odtiahne.

„Čo sa stalo? Ešte pred svitaním som sa vrátila do kaštieľa, Morfeus omámene spal a teba nikde. Vystrašene som zobudila Morfea a išli sme ťa hľadať. Prvé, čo sme si všimli, bola ruka cez prah dverí. Keď sme vošli dnu, bola si v bezvedomí s nespočetným množstvom zranení a vedľa teba Eros v kaluži krvi. Čo sa tam odohralo?"

Snažím sa vyhnúť odpovedi, a tak sa radšej spýtam: „Kde sme?"

„ U Leona. Zhodli sme sa, že sa tam muselo stať niečo zlé a nebezpečné, a tak sme sa radšej schovali."

Pokúsim sa posadiť, ale predo mnou sa objaví milión hviezdičiek a dostanem závrat. Niekto ma jemne pritlačí na posteľ a podá mi do ruky teplý hrnček, vonia po bylinkách. Keď sa mi rozjasní videnie, pri posteli vidím stáť Morfea. Keď ho vidím, hneď sa mi zlepší nálada. Prečo som to videla tú vec v komnate? Prečo práve Morfeus ?

„Pretože si to chcela vidieť." ticho mi šepká vnútorný hlas.

Ale to nedáva zmysel. Veď Morfeus je arogantný a sarkastický chlapec, ktorý ma nemá rád. To je všetko. Nič viac, nič menej. Trochu pokrútim hlavou, aby som vyhnala nechcené myšlienky preč. Morfeus mlčí, len pokojne stojí a vôbec nevyzerá, že by ho trápilo, v akom som stave. Neobviňuje ma, ani ma nehreší.

Pozrie na mňa a povie: „Opatrne. Neponáhľaj sa. Tvoje uzdravenie potrebuje čas. Vypi čaj, kým je ešte teplý."

Vyzerá, že mu je všetko jedno, ale slová a činy hovoria niečo iné. Pomaly pijem čaj, Cassandra mi drží ruku a Morfeus ma nabáda, nech rozprávam, čo sa stalo.

Začnem rozprávať, nikto ma neprerušuje, za čo som im vďačná, lebo keď začnem hovoriť , chcem to dorozprávať až do konca. Keď rozprávam, opisujem všetko, čo sa mi stalo, všetky detaily a podrobnosti až mám pocit, že som opäť tam. Samozrejme, vynechám čas s Morfeom- ilúziou, ale keď si na to spomeniem, málinko sa zapýrim. Nič nevynechám. Rozprávam o bozkoch, o úderoch, zlomenej ruke a jeho strachu.

Keď zakončím rozprávanie smrťou Erosa, únavou si ľahnem na posteľ.

Teraz som na rade s otázkami, a spytujem sa: „Čo myslíte, ako sa mi to podarilo? Ako sa dostaneme odtiaľto? Čo ak sa už Summa blíži do mesta ? Ariam už nie je ničím chránený. Čo budeme robiť ?"

Dostanem záchvat paniky a začnem plytko dýchať. Toto nikdy neskončí.

„Upokoj sa. Všetko dobre dopadne. Zostaneme tu, trochu sa doliečiš a zajtra hneď na svitaní sa vyberieme na cestu. Neboj, všetko sme premysleli. Pospi si ešte. Musíš byť vyčerpaná." povie Morfeus a v momente ako to dopovie, tak sa mi začínajú zatvárať oči. Mám podozrenie, že Morfeus opäť využil svoj dar.

vvv

Vietor mi šľahá do vlasov. Neprekáža mi to a koňa ešte rýchlejšie popoženiem do behu. Okolo mňa sa rozprestierajú zatiaľ nedobité polia a lúky. Vojaci v ligotavých brneniach a s naleštenými mečmi pod mojim vedením smelo pokračujú po kľukatej ceste. Priadesy za mnou vejú ako čierne vlajky pri pohrebe a ponáhľajú sa krajinou.