𝓞𝓷𝓮 𝓭𝓪𝔂 𝓬𝓱𝓪𝓷𝓰𝓮 𝓮𝓿𝓮𝓻𝔂𝓽𝓱𝓲𝓷𝓰

2. Ďalší nepriateľ

Celý večer som nemohla zabudnúť na Sehunove oči. Boli krásne ale bolo v nich toľko hnevu, že som nechcela vedieť čo by sa stalo, keby sa neobjavil otec. Nechcela som si to ani predstavovať. Nechcela som si predstavovať čoho by bol schopný.

Vždy keď som zatvorila oči videla som ho pred sebou. Videla som ako na mňa pozerá svojimi očami. Pri týchto myšlienkach som nevedela zaspať. Dúfala som len v jedno, že už ho nestretnem.

Nasledujúce ráno som vstala s tým, že som si nepamätala kedy a ako som zaspala. Musela som byť už unavená.

,,Zlatko poď s nami na raňajky," kričala mi mama z vedľajšej izby.
,,Už mami, len sa prichystám" kričala som jej späť.
,,Ideme napred, príď za nami," oznámila mi mama.
,,Dobre." odpovedala som v krátkosti.

Prichystala som sa a vybrala som sa za rodičmi do jedálne. Nabrala som si jedlo a šla nájsť stôl, pri ktorom sedia rodičia.

Zrazu som sa potkla o niekoho nohu a spadla na zem. Tácka s raňajkami mi pristála na šatách a celú ma zašpinila. Každý sa smial. Otočila som sa aby som zistila koho noha to bola. Bola som naštvaná.

Koho noha by to bola ak nie Sehunova. Sehun tam len sedel a smial sa zo mňa. Urobil to schválne.
Zdvihla som sa.

,,To si urobil naschvál!" ohriakla som ho.
,,Dokáž to." odpovedal mi a začal sa smiať ešte viac priblblo.
,,Správaš sa ako kretén!" rozčuľovala som sa.

No hneď ako som to povedala som to aj oľutovala. Vyzeral naštvane. Začínala som sa báť čo mi urobí. Hľadala som rýchlo očami po jedálni rodičov ale nevidela som ich. Nenápadne som sa pohla na odchod. Sehun sa ale postavil predomňa a zabránil mi odísť.

,,Kam si myslíš, že ideš?!" skríkol.

Začínala som sa báť ešte viac ale nechcela som aby si to všimol. Bolo mi jasné, že o to mu ide. Nemienila som mu ukázať, že sa ho bojím.

,,Idem sa najesť." povedala som chladne, ,,čo iné by som robila v jedálni."

Musela som sa veľmi premáhať aby som sa nezačala triasť od strachu. Tie oči plné hnevu, ktorými na mňa pozeral ma robili nervóznou. Nevedela som čo od neho môžem čakať. Chcela som len jedno a to čo najrýchlejšie odtiaľ zmiznúť.

,,Nemyslíš si, že si nejaká drzá?!" ozval sa naštvane.
,,Nie." odvrkla som.

Zdrapil ma za ruku, tak že až to bolelo. Zľakla som sa. Jediné čo ma napadlo bolo zdrapiť mlieko zo stola a oliať ho ním. Čo som aj urobila. Vzala som mlieko zo stola a šplechla mu ho do tváre. To bolo to najhlúpejšie čo som mohla urobiť, preklínala som sa, len som to zhoršila.

V momente keď som ho oliala mi pustil ruku a ja som dostala šancu rýchlo pred ním ujsť.

No Sehun sa rozbehol za mnou. Na chodbe ma dobehol, chytil ma za zápästie a pritlačil k stene.

,,Teraz mi už neujdeš." zaškľabil sa.