𝓞𝓷𝓮 𝓭𝓪𝔂 𝓬𝓱𝓪𝓷𝓰𝓮 𝓮𝓿𝓮𝓻𝔂𝓽𝓱𝓲𝓷𝓰

49.....

Bez rozmýšľania som sa za ním rozbehla. Rozbehla som sa cez cestu. Počula som ako za mnou Taeyong kričí aby som zastavila ale bolo neskoro. Skočila som do cesty rovno autu idúcemu v tom pruhu. Nemal šancu ma minúť a ja som nemala šancu odskočiť. Bol príliš blízko. Taeyong sa rozbehol za mnou ale nemal šancu to stihnúť. Za 2 sekundy ma auto trafilo. Udrela som sa o kapotu. Začalo ma bolieť celé telo. Bolo to ako mravce v tele, ale také ktoré hryzú. V ušiach mi začalo pískať a všetko som počula tlmene. Taeyong ku mne pribehol a začal kričať o pomoc. Rýchlo vytiahol mobil a zavolal sanitku. Rozprával ku mne aby som nespadla do kómy. Po tvári mi stekala krv a už som si vôbec necítila nohy. Taeyong plakal. Volal so záchrannou službou a len na nich kričal aby si pohli. Počula som len záblesky jeho konverzácie. Začalo sa mi stmievať pred očami ale Taeyong ma vždy chytil silnejšie za ruku a držal ma hore aby som nezaspala. Keby som zaspala ktovie či ma vôbec ešte zobudia. Bolelo to. Strašne to bolelo. Pomaly som prestávala cítiť ďalšie časti tela a po tvári mi stekala krv. Taeyong si vyzliekol mikinu a utrel mi tvár. Potom mi ňou zaviazal ranu na hlave. Stále ku mne rozprával a ubezpečoval ma, že sa mi nič nestane. Počula som sanitku. Zdalo sa akoby im cesta sem trvala večnosť. Pribehli ku mne záchranári a rýchlo si ma prehliadli. Naložili ma na nosítka a odniesli do sanitky. Napichli mi infúziu. Taeyonga nechceli zobrať ale on sa s nimi hádal. Nakoniec mu dovolili ísť s nami. Sadol si ku mne a chytil ma za ruku. Strašne mi pomáhal, držal ma pri vedomí.

Doktori ma prehliadali a rozprávali si niečo v ich reči čomu som vôbec nerozumela. Cesta sanitkou bola asi ešte dlhšia ako čas kým pre mňa prišla. Taeyong ma ešte vždy držal za ruku a hladil mi ju. No viečka mi už oťažievali a už ani on ma nedokázal držať pri vedomí.

Zavrela som oči.

Taeyong

Som v nemocnici s Rose. Okrem vážneho zranenia hlavy má len zlomenú jednu nohu. Prežije to. Práve ju obhliada ešte druhý doktor. Vyžadoval som to. Nechcem aby jej zistili niečo neskôr, preto lebo to doktor prehliadne. Druhý doktor mi povedal to isté ako ten prvý. To mi už stačilo. Nechal som ju previesť na izbu a šiel som za ňou.

Bola ešte v bezvedomí. Ležala na lôžku. Aspoň, že som jej vybavil samostatnú izbu a bude mať pri zotavovaní pokoj. Bol som už aj v obchode a nakúpil som jej vodu a ovocie aby mala čo jesť a piť keď sa zobudí.

Čakal som už dve hodiny, keď vtom otvorila pomaly oči. Pozrela sa na mňa.

Rose

,,Taeyong" vydrala som zo seba,, ďakujem ti. "
,,Nemáš začo, odpočiň si"

V tom vošiel doktor do izby a spýtal sa ma na rodinu, koho by z nich mohol kontaktovať.

,,Nepamätám sa"

Nevedela som si na nič spomenúť a na nikoho okrem Taeyonga. Nepamätala som si vôbec nikoho.

,,Ja si nikoho okrem Taeyonga nepamätám" bola som vydesená

Taeyong sa otočil na doktora

,,Ako je to možné?"
,, Má amnéziu. Chvíľu to potrvá kým si na dané veci spomenie, keď si ovšem spomenie. Môžete sa o ňu zatiaľ postarať?,, -doktor
,,Postarám sa o ňu kým sa nezotaví" usmial sa na mňa.

Snažila som si na niekoho koho poznám spomenúť ale nedokázala som. Bolo to ako keby som bola celý čas s Taeyongom. Nikto iný sa mi v pamäti nevybavuje.

Mám amnéziu. Prehrávala som si v pamäti.

,,Môžeš mi povedať čo sa mi stalo?" pozrela som prosíkavo na Taeyonga.
,,Áno ale ani ja neviem presne všetko."

Povedal mi, že som plakala v parku, kde ma stretol a že som mu povedala, že sa so mnou priateľ-jeho brat rozišiel. Šiel ma odprevadiť domov a ja som ho zbadala na druhej strane cesty, kvôli čomu som sa rozbehla a nepozrela sa na cestu, kvôli čomu ma zrazilo auto.

Nič z toho si nepamätám. Viem len, že Taeyong. Taeyong a zase Taeyong. Musím mu byť vďačná. Zachránil mi život a ešte aj súhlasil so starostlivosťou o mňa.

,,Rose? Bude vadiť ak si zbehnem domov pre šaty aby som tu mal niečo zo sebou?"
,,Nie, počkám tu na teba. Len buď rýchli."

Ani nie po hodinke a pol bol Taeyong späť. Bola som rada, že je so mnou jediná osoba, ktorú poznám alebo skôr pamätám. Zložil si veci na vedľajšiu posteľ a začal sa prezliekať do pyžama. Vyzliekal si tričko.

Otočila som hlavu. Nebudem na neho predsa civieť ako pes na loptičku.
Prezliekol sa a sadol si ku mne.

,,Si unavená?" spýtal sa
,,Áno"
,,Poďme sa vyspať."
Súhlasne som prikývla.

Ľahol si na posteľ vedľa mňa a pozeral sa na mňa. Vedela som, že na mňa dá pozor. Zavrela som oči a zaspala som.