𝓞𝓷𝓮 𝓭𝓪𝔂 𝓬𝓱𝓪𝓷𝓰𝓮 𝓮𝓿𝓮𝓻𝔂𝓽𝓱𝓲𝓷𝓰

4. Odplata

Nemala som šancu mu újsť. Nemohla som už vycúvať. Držal ma pevne za ruku. Tak som sa pohla smerom k svojej izbe. Išiel za mnou. Bála som sa či mi niečo neurobí. Keď sme stáli pred dverami znovu som zaváhala.

,,Bojíš sa?"
,,Čoho?" opýtala som sa ,,teba? Nie."

Podišiel bližšie. Srdce mi znova prestalo biť. Nevedela som sa nadýchnuť.

,,Keď sa ničoho nebojíš, tak už otvor tie dvere."

Otočila som sa k dverám a odomkla ich. No neodvážila som sa vkročiť dnu. Aj keď som mu stála chrbtom vedela som, že sa mi smeje.

Prešiel okolo mňa dnu a vtiahol ma za sebou. Začal sa vyzliekať. Vyzliekol si tričko. Pod tričkom mal dokonalú hruď. Bola vyrysovaná. Vyzerala, že je pevná ako tehla. Vyzeral úžasné. Mohol by byť aj model.

Všimla som si, že na mňa pozerá a v tom som sa spamätala. Rýchlo som sa otočila. Bola som minimálne taká červená ako paprika, keď nie horšie.

,,Čo to robíš?" zahriakla som ho.
,,Nevyzeralo to, že ti to vadí keď si na mňa predchvíľou zízala." smial sa.
,,Bola som v šoku." obhajovala som sa, ,, čo keď sa mi vrátia rodičia?"
,,Potom by si si mala pohnúť."

Rýchlo som zabehla do izby po otcove tričko a bez jediného pohľadu na neho som mu ho podala.

,,Už si sa obliekol?" naliehala som.
,,Áno, môžeš sa otočiť."

Keď som sa otočila stále bol bez trička a mal rozopnuté nohavice.

,,Preboha, čo to robíš?" kričala som a otočila sa.

Chcela som rýchlo utiecť z izby. Rozbehla som sa, no v tom mi chytil ruku. Nechcel mi ju pustiť. Vykročil predomňa. Čím mi zatarasil cestu. Stál predomnou bez trička a s rozopnutými nohavicami.

Nevedela som čo mám robiť. Bola som v šoku. Čo odo mňa chce? Prečo to robí? Bála som sa. Čo ak mi niečo urobí? Nevedela som triezvo rozmýšľať. Len som na neho pozerala. Nevedela som mu nič vyčítať z tváre. Tváril sa tak záhadne.

Držal mi iba jednu ruku. Druhou som mu chcela streliť, no chytil ju. Držal mi obe ruky. Nemala som toľko sily ako on. Nedokázala som sa mu ubrániť. Pritlačil ma k stene. Pokúšala som sa ho kopať ale nepomáhalo to. Odsunul sa od steny a blížili sme sa k posteli. Snažila som sa ho odtlačiť ale nevedela som urobiť nič. Bol silnejší. Nemala som šancu.

,,Čo to robíš?" kričala som a takmer plakala.
,,Nemyslíš si, že mi za včerajšok niečo dlžíš?" opýtal sa.
,,Pusti ma, prosím,, prosila som ho ,,nechaj ma odísť prosím."

Začal sa ku mne nakláňať. Čo chce? Nech už chce čokoľvek, nemám šancu sa mu ubrániť. Bol vysoký a silný. Nemala som žiadnu šancu. Skončila som. Bol už blízko mojej tváre.
,,Čo chceš?" pýtala som sa.

Neodpovedal mi.

Čo chce? Pobozkať ma? Nie, prosím nie. Modlila som sa v duchu.

,,Nerob to, prosím." prosila som ho ,,prosím, nerob to."

Zrazu sa usmial. Nechápala som. Prečo to robí? Smial sa.

,,Nič ti neurobím" znova sa usmial, ,,len som ti chcel vriť do pamäti aby si sa nemiešala do cudzích vecí, lebo to môže skončiť zle."
,,Nebudem, prosím pusti ma." prosíkala som ho.
,,Pustím." povedal a pustil ma.

Odpadol mi kameň zo srdca keď ma pustil. Bála som sa tak veľmi, že mi niečo urobí. Vyzeral, že by toho bol schopný.

Obliekol sa a pobral sa na odchod. Vo dverách zastal.

,,Nezabudni mi vyprať tričko" oznámil mi ,, zajtra ťa čakám na raňajkách, prines mi ho."

Potom odišiel. Čo to dopekla bolo? Je chorý? Je to psychopat? Nie, nie je, sama som si odpovedala na otázku, keby bol psychopat nepustil by ma.

Musela som to ešte pol hodinu predýchavať. Potom som šla vyprať to tričko. Zajtra ráno mu ho vrátim a dúfam, že ho budem vidieť naposledy.

Večer som si ľahla do postele. Nedokázala som zaspať. Rozmýšľala som nad všeličím, až kým som sa nepristihla premýšľať nad Sehunom bez trička. Som chorá na hlavu, určite. Ako môžem myslieť na niečo také po tom čo urobil?

Nechápala som samú seba.